zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Hľadanie Fidela

    September 29th,2013 Posted in Články, Kultúra

     „Nevadí, že ma odsúdite, história ma ospravedlní.“

    (Fidel Castro počas súdu po útoku na kasárne Monacada, 26. 7. 1953)

    Režisér Oliver Stone nie je práve priaznivcom pravicového imperialistického systému a filozofie, ktorú tento systém razí. Práve preto sa chopil tvorby dokumentu o jednej z najinšpiratívnejších osobností v tejto oblasti, Fidelovi Castrovi. Natočil zaujímavý dokumentárny film Looking for Fidel, mapujúci skutočný, neskreslený stav, aký momentálne vládne na „Ostrove slobody“. Je zobrazením nielen Castra samotného, ale i situácie, aká panuje vo vnútri  spoločnosti. Na ploche jednej hodiny sa tu analyzujú rôzne témy, ako sú neprestávajúce únosy lietadiel a lodí, profily únoscov, útoky zo strany USA, ich diplomatické zasahovanie do nezávislosti tejto krajiny, rovnako ako i postoje Castra, pohľady obyvateľov na jeho osobu i dojmy Stonea a jeho štábu. Aby však bol dokument čo najobjektívnejší, režisér nechá prehovoriť fideli niekoľko disidentov, komentujúcich stav na Kube z iného uhlu pohľadu.

    „Zastrašiť ľudí je nemožné!“

    (Fidel Castro)

    V marci a apríli roku 2003 kubánska vláda odsúdila troch únoscov a uväznila viac ako 75 ľudí podozrivých zo spoluúčasti na tomto zločine. Film Olivera Stonea Looking for Fidel (Hľadanie Fidela) je poskladaný z rozhovorov v máji 2003.

    Nepretržitá a pretrvávajúca vlna únosov lietadiel a lodí z Kuby do Spojených štátov núti kubánsku vládu často zaujať rezolútny postoj a nevyhnúť sa radikálnym opatreniam. Tieto činy, výdatne finančne a mediálne podporované štátmi NATO a USA predovšetkým ohrozujú a systematicky naštrbujú stabilitu politického systému na Kube. Argumenty únoscov šíriacich ilúzie o ekonomických možnostiach nad rámec štandardu, či absolútnej slobody a demokracie neraz nalákajú naivných obyvateľov, no tí napokon iba padnú do pasce zločincov využívajúcich ich nevedomosť. Zločinci sa uchyľujú ku kontroverzným a nelogickým odpovediam, protirečeniam, čo neraz prinúti diváka zamyslieť sa, kto je garantom dnešnej slobody a demokracie, idealizovanej imperialistickými mocnosťami.

    Počas súdnych procesov, ktorých sa zúčastnil tak Castro, ako i filmový štáb Olivera Stonea bolo možné vidieť a počuť tradičné klišéovité gestá a frázy únoscov, snažiacich sa presviedčať o svojej najlepšej vôli, pričom ich trestný register dával najavo, že sú to osoby z násilnou minulosťou, zúčastňujú sa svojej činnosti dlhodobo a ich obete sa mnohokrát sťažovali na obťažovanie, dokonca i znásilňovanie. V niektorých prípadoch sa zločinci tohto typu uchýlili i k najhorším činom iba v prospech svojej záchrany. Zahraničné médiá však akékoľvek prejavy takýchto činov kryjú. Castro pri svojich prejavoch pred ľudom hovorí o zbabelosti niektorých zločinov. USA, Veľká Británia, Francúzsko či Nemecko však informácie naďalej skresľujú a svoje činy zahladzujú a glorifikujúcimi cynickými heslami podobným tomu, ktoré vyšlo Miami Herald v roku 2003:  „Urobili to pre slobodu!“

    „Uvedomil som si, že mojim skutočným osudom je vojna so Spojenými štátmi, do ktorej som sám vstúpil. Ukázalo sa to ako proroctvo, no nebol to môj zámer…“

    (Fidel Castro)

    To, čo býva pred verejnosťou skrývané, sú fakty týkajúce sa napádania Kuby Spojenými štátmi americkými, a to rôznymi spôsobmi, pričom USA nehľadia Che_Fidel_snak
    v žiadnom prípade ani na civilné obete. V tomto dokumente môžeme zhliadnuť zábery z napadnutia Kuby leteckými náletmi na niekoľko havanských hotelových komplexov, bombového atentátu na loď La Cumbre, bombardovania najväčšieho obchodného domu v Havane v roku 1961, rovnako ako i zostrelenia lietadla komerčnej kubánskej linky americkou stíhačkou, keď bolo zabitých 73 civilistov a tiež známe záhadné šírenie prasačieho moru v šesťdesiatych rokoch, o ktorom sa vraví ako o skrytej forme biologickej zbrane zo strany USA.

    Pri dnešnom mediálnom šírení mystifikácií o používaní chemických zbraní v Severnej Afrike je to len ďalším prejavom pokrytectva. No zo strany štátov NATO a krajín ich podporujúcich je to skutočnosť vskutku odpustiteľná a, ako by povedal Václav Havel, humanitárna. Napokon, i v tej dobe sa k týmto agresívnych výpadoch otvorene vláda USA vyjadrila bez ostychu a neskrývane, ako o „preventívnych náhlych útokoch“. Kuba a jej

    predstavitelia sa k situácii postavili naopak čestne a pri podozrievaní z výskumu a tvorby biologických a chemických zbraní pozval na audienciu Fidel Castro prezidenta Jimmyho Cartera. Ten sa so svojou manželkou nebál vstúpiť na územie Ostrovu slobody a na záberoch je vidno, že bol prekvapený zo srdečného prijatia kubánskych obyvateľov a jeho pôvodné domnienky, že bude voči nemu panovať chmúrne ovzdušie a Kuba bude ovládaná nevľúdnosťou pominula už po pár minútach, ako vystúpil z lietadla. Prechádzajúc sa po uliciach Havany nebolo na jeho tvári vidieť ani náznak strachu či nedôvery voči občanom Kuby. Ihneď potom, ako sa dostali k práci špičkoví americkí vedci z oblasti biológie a chémie, študujúci vývoj zbraní v tomto obore a potvrdili vyhlásenia Kuby, že nemá záujem o tvorbu žiadnych zbraní, vyjadril sa sám Carter v USA, že Kuba nič takéto nechystá. I keď sa určite napätie na jednej či druhej strane čiastočne uvoľnilo, apatiu zo strany Spojených štátov a ich chuť po moci to nezmiernilo a stav sa dostal tam, kde bol predtým.

    Castro sa vyjadril, že jeho vojna je ideologická, pretože ako rozumne zmýšľajúci jedinec vie, že i keď by použil akúkoľvek formu zbrane, mohol by si rovno napísať testament. Nie je v záujme Kuby, ako malého štátu vytvárať krvavé vojnové konflikty. Fidel Castro je človek uvedomelý a nechce nastoľovať fundamentalistickú despotickú a samovražednú diktatúru. Kubánsky národ, svojim temperamentom skôr mierumilovný, nemá nič také vo svojom charaktere.

     

    „Vždy som sa snažil konať čo najracionálnejšie. Snažil som sa uvedomiť si, aká môže byť sláva relatívna. Pozrite sa na sochu José Martiho, ktorá vyjadruje v jednej vete: „Všetka sláva je iba jediné zrniečko kukurice…“

    (Fidel Castro)

    Keď sa Oliver Stone pýtal Castra, ako si predstavoval svoj život, či ho chcel postaviť na tradičných hodnotách, alebo bol odhodlaný žiť pre niečo večné, stať sa výnimočným povedal: „Ani jedno. Nikdy som neuvažoval nad slávou. Nikdy som nemyslel nad tým, že na mňa nesmú zabudnúť. História je relatívna. Ľudský druh raz vyhynie. Slnko vyhasne. Akú cenu teda

     

    1101590126_400

    má sláva a jediná osobnosť? Raz sa každý z nás pominie…“ Stone samozrejme v súvislosti s tým spomenul i vieru. Tu sa Castro vyjadril jednoznačne: „Nikdy som nebol veriaci, pretože metódy, ktoré používali v škole, boli založené na dogmách. Som o tom úplne presvedčený…“

    Mnoho ľudí mu dáva rôzne prívlastky. On sám sa zamýšľa a je sebakritický. Vyhýba sa označeniu ako vodca, prezident či minister vlády. Všade, kam príde je však cítiť, že ho ľud považuje za stelesnenie seba. Snáď jediné

    označenie, ktoré prijíma je úloha vodcu morálneho a duševného liečiteľa ľudu. V tomto filme sa ho Stone nebojí opýtať, či na neho nepôsobí typická forma strachu zo svojich následníkov, čo môže vytvárať istú formu paranoje. N
    A aký výrok by som si dovolil uviesť na záver ja, ako to, čo by malo byť podnetom pre všetkých, čo upadli do pasce kapitalistického so Castro tvrdí, že sa už päťdesiat rokov snaží vychovávať ľudí, a najmä mladých, aby nastúpili na cestu, ktorú sám so svojimi priateľmi vyšliapal. Tým logicky vyvracia akékoľvek tvrdenia o kulte osobnosti. Aj pri svojom veku je neustále vidieť, že má množstvo práce a neprestajne sa vzdeláva. No ako hovorí, nepatrí medzi revolučných teoretikov. Označuje sa ako aktivista, čo považuje za skutočnú tvár revolucionárskeho prejavu.

    fidel-nelson

    na? Je ovplyvnený tým, v čom a čím žijeme. Za čo si môžeme sami. I za to, že sme nepočúvali a nepozerali sa. Nestačil nám dostatok. Ani nadbytok. Videli sme iba prepych cez ružové okuliare nasadené nám tými, čo nás chceli iba oslepiť. A zo sna sa stala tak milovaná a v zlom i dobrom nás neopúšťajúca nočná mora. Prepych neprišiel, i ruka v ruke s nadbytkom sa mu prilialo s našim

    dostatkom a čo zostalo nám? Len málo a ešte menej.  Comandante, ako sa zvykne hovoriť Castrovi, sa však nevzdáva a tvrdí:

    „Nech zmizne hlad, nie ľudia.“

    Dušan Janek

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist