zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Sprisahanie na filmovom plátne

    Október 29th,2013 Posted in Články, Kultúra

    Poplatnosť režimu sa stala výsadou tých, čo bývali poslednou baštou slobody názoru. Funkčné pätolízačstvo v pestrofarebnom prevedení. Na plátnách našich kín nás kŕmi populárna kinematografia historickými lžami. Pretože, ako hovorí klasik, „históriu píšu víťazi“. Talent zneužívať našu ľahkomyseľnosť humorom či prvoplánovou drámou dokáže presvedčiť naivné publikum. A divák? Zostáva v pomykove. Rád zabúda a necháva sa opantávať ilúziami, sprostredkovanými celuloidovým filmom.

    Už sme si pomaly zvykli a myšlienkovo sa permanentne prispôsobujeme faktu, že autori filmových diel rozpútavajú prostredníctvom svojej tvorby podozrivý hon na čarodejnice. Tak tí, ktorí sedia za kamerou a plieskajú bičom, ako i hviezdy a hviezdičky snažiace sa retušovať realitu rozpútavajú tristnú melodrámu. Avšak akúsi samoúčelnú melodrámu, a to v neskutočných podobách. Svoj talent však mnohokrát nevyužijú v prospech kreovania klenotov. Melú omieľanú agitku podsúvanú kameňmi mlynov, ktoré by ich mohli zomlieť, ak by nespievali inak.

    Šablónovitosť v tvorbe

    V každej učebnici literatúry či umenia je obdobie socializmu charakterizované ako šablónovité. Charaktery postáv boli čierno-biele. Zlý kapitalista alebo kulak a na druhej strane nositeľ morálnych hodnôt, pracujúci človek. Takýto druh umenia je samozrejme kritizovaný ako nehodnotný. No v súčasnej (nielen) filmovej tvorbe sa stáva už pomaly hollywoodskym pravidlom, že na jednej strane môžeme doslova vidieť archetyp stelesneného Zla v podobe zástancu iného, ako pravicového svetonáhľadu a priam komixového Nadhrdinu, martýra propagujúceho idey „tatíčka Masaryka“.

    Do úlohy prvého typu (anti)hrdinov sú obsadzovaní herci schopní zahrať akéhokoľvek gaunera a ich postavy sú nositeľmi takmer všetkých negatívnych vlastností človeka. Príkladom je účinkovanie Jaroslava Dušeka v úlohe človeka poplatného režimu vo filme Pelišky, Pupendo, ale aj vo filme Musíme si pomáhať. V tom poslednom nehrá prisluhovača komunistickej strany, ale občana lojálneho fašistickému režimu v Protektoráte. To možno zase chápať ako snahu presvedčiť filmového diváka o tom, že jednému aj druhému režimu prisluhovali tí istí ľudia.

    Všade sa zmietame v šokujúcich obratoch bezvercov na vieru a paradoxne bezbožných a nemravných verbálnych útokov na prívržencov Marxizmu a Leninizmu. Nudné, prázdne tliachanie o králikárňach, v ktorých žijú tieto obete doteraz (a radi) a priam srdcervúce posolstvá o boji za slobodu však znejú z úst týchto pseudotitanov ako verše z kánonu. Tú slobodu, obeťou ktorej sme sa stali práve my, tí, čo vedia rozoznať skutočné Zlo od Dobra a Správne od Nesprávneho.

    Preto ich diela často vyznievajú ako trápne repete. No divák nechce byť zaostalý, intelektuálna zrelosť zrejme podľa neho ide ruka v ruke s trendom. Práve preto i on nesmie prejaviť, rovnako ako autori filmov, sympatie k čomukoľvek inému, ako k produktom doby, haniacim minulosť (akokoľvek by prispela k rozvoju humánnosti). To je corpus delicti spomínaného honu na čarodejnice zo strany verejnosti a jej fenoménu špirály mlčania. Nemá tlieskajúca väčšina podozrivo uniká princípu pojmu demokracia i v oblasti umenia.

    Prostredníctvom humoru je propaganda menej badateľná

    Práve v umení sa dobre uchytili paraziti, živiaci sa na večne obracajúcich sa kabátoch. Spasitelia nášho voľného času. Oživujú a stvárňujú svet v okienkach filmového pásu a radi nás nechávajú uveriť aj v neuveriteľno. A dobre to vedia. Dnešné snímky plnia istý úmysel, samozrejme okrem iného, aj istej propagandy. „Jemné, milé, nevraživé, nostalgické“ spomienky na časy nedávne sa často zvrhnú vo vulgarizmy a plno poloprávd (i keď čo je polopravda, ak nie lož) a klamstiev.

    Prifarbovanie a prefarbovanie skutočnosti prechádza z jalovosti do priameho zámeru. Niekedy vyslovene nechutné repliky, ktoré sa stali už doslova a bohužiaľ klasikou ako, prepáčte mi za plné znenie: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“ (film Pelíšky, 1999). Autori tým v podstate otvorene urážajú drvivú väčšinu obyvateľstva, no to sa chytá od smiechu za brucho. Dešpekt si treba získať najrôznejšími podobami, no humor je často veľmi silnou zbraňou. A tak sa stávajú nezabudnuteľnými i armádu kompromitujúci Čierni baróni. V tejto produkcii môže človek podľahnúť dojmu zhovievavosti. No latentný červ pochybnosti sa vie vždy dobre zavŕtať do mozgu a iba otrlý jedinec nepodľahne davovej psychóze. Pekne sa vyfarbil aj Juraj Nvota. Jeho film Eštebák absolútne ignoruje reálie a v prospech veci sa tento kedysi nadaný tvorca dnes iba snaží držať na filmovej scéne zubami-nechtami. Svoje dielo zaťažuje typickým klišé a vo filme možno vidieť a počuť množstvo nedopatrení, aké si môže všimnúť i nie veľmi pozorný divák. Tak ako Jan Hřebejk sa tu dopúšťa pokusu o humor, no jeho sarkazmus je oproti Pelíškom skutočným výstrelom do tmy. A k tomu ešte so slepými nábojmi. Pre konzumenta je však často dôležité skôr kto v týchto nepodarkoch účinkuje.

    Komu záleží na tom, že v takýchto filmoch sú vzorom zarputilý egomaniaci, čochrajúci si svoje ego. Herecké modly ako zosnulý Jiří Kodet, či v prípade podozrivo námetovo nepravdepodobného Pupenda Bolek Polívka. Tieto „osobnosti“ podlievajúce si svoje pečienky hektolitrami alkoholu, páchnuci bohémovia so šálmi na krku, metaforicky pripomínajúcimi skôr povraz dusiaci pravdu. No sú obdivovaní a milovaní davmi. Prepáčené jest…

    Nuž, zaslepujú svojou tackajúcou sa nonšalantnosťou, šarmom, talentom a schopnosťou obhájiť si, či aspoň skryť, svoju minulosť. A ak nie zahalia ju do pláštika sofizmy. No ak pod tento pláštik nazrieme, uvidíme, že ich plytké lži a pózy môžu oklamať iba tých, čo sa oklamať dajú, chcú a nechajú.

    Úpadok kinematografie

    Akosi sa zabudlo, že dnes naša kinematografia upadá tak na kvantite, ako i na stbakkvalite. Ak sa nepodvolíte systému, nenaplnia sa vám vrecká. Nedostanete príležitosti a zabudne sa na vás… Budete hrať v druhoradých divadlách treťoradé absurdné experimentálne hry, na ktoré nebude chodiť nik. Takže vám zostane iba hnoj v seriáloch a šteky v reklamách.

    Preto ja tlieskam. A tlieskať budem. Ale opäť iba ak mi budú aktéri tohto paumenia dávať svoje hlavy medzi ruky. A môj potlesk bude nekonečnou standing ovation.

    Dušan Janek

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist