zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Ešte raz o nevyhnutnosti zosilnenia pôsobenia radikálnej ľavice pri fungovaní EÚ

    Máj 23rd,2014 Posted in Nezaradené

    skvrnda123Aj v tohtoročnej kampani pred voľbami do Európskeho parlamentu sa prejavuje nízky záujem verejnosti. Avšak aj médiá a samotné kandidujúce sily vyvíjajú oveľa menej úsilia získať voličov ako sme na to zvyknutí z volieb do NR SR alebo prezidentských volieb.

    Podivné je aj to, že časť médií vedie takmer antikampaň. Toľko sa hovorí o malej účasti voličov na Slovensku vo voľbách do EP, že časť ľudí tomu uverí a nakoniec si povie: “Načo pôjdem voliť, keď aj tak nás bude málo.“

    Podobne sa prefíkane rozširujú rôzne výsledky prieskumov, ktoré akoby presviedčali voličov – voľte len „tieto“ strany, lebo v prípade, že budete voliť inú, váš hlas sa stratí. Žiaden hlas sa nemôže stratiť – je len prejavom toho, že ľudia sú čoraz viac nespokojní z takej politiky, ktorá sa na Slovensku robí už takmer 25 rokov a chcú zmenu, ale asi inú ako sa podarilo „vyrobiť“ v prípade voľby nového prezidenta.

    Iste aspoň podľa bilboardov vidieť, že sa zase „zvolebnieva“. Keby sme ich však spočítali, asi by sa ukázalo, že ich je menej ako v uvedených predvolebných kampaniach. Ich obsah je ale banálnejší. Na špecifickú dynamiku volieb v tomto roku ukazovalo aj to, že na začiatku kampane do volieb do EP ešte kde-tu „strašili“ pozostatky bilboardov z prezidentských volieb.

    Voľby ako prekliatie

    Tí, ktorí sa chcú zúčastniť všetkých volieb, sa za obdobie len o niečo dlhšie ako rok (zhruba od začiatku novembra 2013 do konca novembra 2014) musia dostaviť k volebným urnám šesť až sedemkrát. Išlo už o voľby do VÚC ešte vlani v novembri (v prípade nezvolenia predsedu samosprávneho kraja v prvom kole sa konali dvojkolovo) a prezidentské voľby v dvoch kolách v marci. Teraz sú to voľby do EP a koncom novembra by to mali byť voľby poslancov do obecných samospráv a starostov a primátorov. Každé voľby majú pritom trochu odlišný systém – zameriavajú sa na iné problémy a aj kandidátov si v nich vyberáme rôznym spôsobom.

    “Aj keď nevolíme, volíme to, že nevolíme, ale zodpovednosti ani výčitiek svedomia sa tým nezbavíme.”

    Francúzsky ľavicový filozof – existencialista – Jean Paul Sartre napísal, že voľba je prekliatím ľudskej existencie. Aj keď nevolíme, volíme to, že nevolíme, ale zodpovednosti ani výčitiek svedomia sa tým nezbavíme.

    Súčasnosť, často označovanú za postmodernu, priniesla okrem iného aj stratu zodpovednosti elít i más, a tak aj o voľbách sa často skôr diskutuje, narieka sa nad tým, kto kandiduje a kto je zvolený atď., ako by sa v nich skutočne niečo chcelo vyriešiť. Ironici tvrdia, že to je vlastne úmysel, lebo v prípade nastolenia relatívneho poriadku, by sa stratil priestor pre tých, ktorí radi špekulujú, hľadajú cesty obísť platné zákony, ktoré sa neustále upravujú, dopĺňajú, menia, či hľadať diery  v nich apod.

    Ďalší francúzsky mysliteľ – postmodernista – Gill Lipovetsky, napísal, že postmoderna vytvára prázdnotu, kde však všetko – aj politika a voľby, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou, musia byť zábavné. Do tretice spomeniem ešte jedného francúzskeho ľavicového filozofa – Jeana-Francoisa Lyotarda, ktorý je známy svojou stručnou prácou o postmodernej situácii. V jej rámci poukazuje okrem iného aj na koniec veľkých rozprávaní a využívanie jazykových hier.

    Pre veľkú časť ľudí (a nielen mladých) sú preto voľby príťažlivé spravidla len vtedy, ak je s nimi spojená zábava, ktorá sa podobá tomu, čo poznajú. Ináč povedané k voľbám ich pritiahne iba to, čo ich zabáva, čo ich upúta – je však jedno, čo to je.

    A tak nám vzniká paradoxná situácia – politika i z nej plynúca moc je v kapitalizme, a na to nesmieme ani na okamih zabudnúť, úzko spojená so snahou zbohatnúť, prináša priestor pre svojráznu zábavu, vyúsťujúcu do prázdnoty. Vidieť to na neustálom vzniku a zániku množstva až pitoreskných politických strán a hnutí (napr. Paliho kapurková), ktoré činia výber kandidujúcich vo voľbách skutočne zábavným, ale každý tuší, že nič nevyriešia – a ak sa volia – tak z recesie. Napomáhajú však vytváraniu zdania demokracie – každý má právo prísť s čímkoľvek a akokoľvek aj do politiky, čo ľudí (a nielen Obyčajných ľudí) síce zabáva, ale nakoniec ešte viac dopletie a odradí a takýmto spôsobom sa nič zásadné nedá vyriešiť.

    Ak sa nám náhodou niekedy zdá, že rokovania zastupiteľských orgánov na rôznych úrovniach pripomínajú kabaret, že politici hrajú divadlo (ako o tom rád hovoril „vápenkársky“ symbol – Koridor), nemýlime sa. Skutočne to patrí k súčasnému kapitalizmu a jeho systému. Nehľadiac na to, že mnoho poslancov sa nielen politike, ale ani odborným záležitostiam, ku ktorým sa vyjadruje, nerozumie a ani nemá snahu to zakrývať. V súčasnej spoločenskej atmosfére sa stretávame s tým, že ľudia sa skôr priznajú k hlúposti ako k chudobe. A tak aj značná časť politikov vygenerovaných „liberálnodemokratickými“ voľbami chce vystupovať vo veľkom politickom kabarete bez ladu a skladu a poniektorí z neho niečo aj vytĺcť pre svoj vačok, či pre mecenášov, ktorí mu dopomohli k tomuto miestu.

    Ak ešte so zaťatými zubami prehliadneme amaterizmus až diletantstvo poslancov, ktorých si ľudia zvolili, lebo to hypoteticky môžeme zmeniť v nasledujúcich voľbách, horšie to je s politikmi vo vláde a so širokou škálou úradníkov, ktorých so sebou prinášajú do štátnej správy. Iná situácia nie je ani v samospráve. Víťaz berie všetko a otázne je len či je sám alebo ide o nejakú koalíciu. Čo to znamená pre fungovanie obce, samosprávneho kraja, štátu, pociťujeme každodenne v rôznych situáciách na vlastnej koži.

    V ekonomickej oblasti podstata kapitalizmu zostala aj v podmienkach neoliberálnej globalizácie rovnaká. Vládnuce hospodárske a politické elity sa ju však vzhľadom na životnú úroveň ľudí i úroveň ich myslenia s pomocou médií a masovej kultúry usilovne snažia manipulatívne zakryť a obliecť do nového šatu. Na ľudí sa vyrukuje s tak pestrými, sofistikovanými a zábavnými formami pôsobenia podľa možnosti veľmi jednoduchými, že väčšina z nich trápiacich sa ešte navyše s mnohými existenčnými problémami uverí aj tomu, čo im škodí. Nechajú so sebou robiť aj kruté sociálno-ekonomické experimenty, v ktorých sa im podávajú lživé vízie budúcnosti.

    Ak teda nastal koniec veľkých rozprávaní (týka sa to však aj rozprávaní o kapitalizme, demokracii, liberalizme, západnej spoločnosti, všemocnej ruke trhu a pod.) tak treba užiť deň, žiť rýchlo a uvažovať i rozprávať najdlhšie tak vo výhľade volebného obdobia. Jazykové hry potom poslúžia na to, aby sa sľúbili dvojnásobné platy, premena Slovenska na nové Švajčiarsko, zopakovanie amerického sna v strednej Európe, či hospodársky zázrak, potreba rovnej dane a zrušenia akýchkoľvek obmedzení pre zamestnávateľov, v prípade zahraničných spojeného aj s poskytnutím daňových prázdnin pre nich a pod.

    V tom všetkom sa vytvára atmosféra silného individualizmu a egoizmu, do ktorej „mainstreamové“ médiá i politici novej doby na Slovensku usilovne pumpujú aj duch neznášanlivosti k socialistickej minulosti. Potrebujú vzbudiť averziu najmä medzi mladými k sociálnej rovnosti, solidarite a podobným prvkom, ktoré by mohli nabúrať existujúci systém deľby a využívania bohatstva a moci. K prejavom tohto úsilia patrí aj antikomunizmus – šírenie mýtov o komunistickom nebezpečenstve, o červenej totalite, o kolektívnej vine za socialistickú minulosť a pod.

    K tejto individualizácii, ktorú zosilňuje aj strach väčšiny pracujúcich zo straty zamestnania, sa pripája aj systematická likvidácia akýchkoľvek pokusov vytvoriť masové politické či sociálne hnutia. Nie je náhodou, že politické strany vznikajú a zanikajú ako na bežiacom páse.

    Výsledkom procesu zanikania a vznikania politických strán, ich spájania a rozdeľovania je to, že počty členov sa rátajú len na tisíce, iba v ojedinelých prípadoch prekračujú desaťtisícovú hranicu. Ľudia, ktorí nemajú čas na analýzu týchto procesov (koniec-koncov čo im to pomôže) strácajú nielen prehľad o dianí na politickej scéne, ale k nej majú čoraz väčšiu nedôveru a stávajú sa skeptikmi, že politikou sa čosi dá zmeniť k lepšiemu. Je tak paradoxom súčasnosti, že čím menej ľudí sa o politiku zaujíma a angažuje sa v nej, tým väčší priestor získavajú tí, ktorí sa ňou zaoberajú a samozrejme disponujú aj peniazmi a mediálnym priestorom. Ak sa pridáte na „správnu“ časť súčasnej politiky, nemôžete na tom prerobiť –možno to je dôvod široko rozbehnutého politického prebehlíctva na Slovensku, kde mnohí poslanci sú zaslúžilými „bojovníkmi“ za lepšiu budúcnosť troch i viacerých stranách a hnutiach…

    Tragédia odborov

    Prešovský železničiar počas štrajku v roku 2003.

    K jednej z najsmutnejších kapitol politických dejín Slovenska po novembrovom prevrate však patrí likvidácia masového odborového hnutia. Z odborového hnutia vyšlo aj viacero politikov, ktorí sa spojili aj s niektorými politickými stranami a hnutiami, spravidla v jeho „stredoľavom“ priestore. Odborové hnutie sa však napriek neraz protirečivej politickej kariére viacerých odborárov vôbec nezosilňuje, skôr naopak. K jednému z prejavov absolútnej úbohosti slovenskej politiky patril predovšetkým spôsob, ako vládnúca moc zlikvidovala  štrajk železničiarov, ktorý sa začal na konci januára 2003.

    Odhodlanie odborárov bojovať s manažérmi a vládou zastavilo predbežné opatrenie súdu. Šéfovia dvoch štátnych železničných podnikov totiž v žalobe podanej na súd tvrdili, že štrajk je nezákonný, a preto sudkyňa vydala predbežne opatrenie – príkaz, aby sa železničiari vrátili k práci. Hrozilo, že ak neskôr súd uzná štrajk za nezákonný, budú musieť straty zaplatiť odborári. Išlo radovo o stovky miliónov korún.

    O viac ako pol roka neskôr(!!!) v septembri sa však ukázalo, že predbežné opatrenie súdu nemalo byť vôbec realizované, lebo vraj sudkyňa sa „pomýlila“. Ešte väčšie prekvapenie prišlo o poldruha roka neskôr. Pred prvým pojednávaním súdu, ktorý mal vyriecť ortieľ o zákonnosti štrajku, manažéri železničných podnikov zrazu všetky žaloby stiahli. Možno len ironicky dodať, že v tomto rozhodnutí súdu nemal prsty škandalizovaný sudca Harabin (ktorého sa tým nechceme vôbec zastávať), ale časť z tých, ktorí ho považujú za hlavnú príčinu zlého stavu slovenského súdnictva. Zrejme problémy slovenského kapitalistického súdnictva spočívajú v zásadne iných príčinách ako je sudca Harabin. Otázka je, či konzervatívno-liberálne ťaženie proti nemu dokáže v slovenskom súdnictve niečo zmeniť.

    A tak znovu a rozhodne musíme zdôrazniť, že 25 rokov stačilo na to, aby sme sa presvedčili, že chválená a „posvätná“ západná, kapitalistická demokracia nie je cestou, vedúcou von z marazmu, do ktorého zapadá politika na miestnej, regionálnej, štátnej, úniovej i globálnej úrovni. Máme tu už takmer šesť rokov krízu – globálnu, systémovú, štruktúrnu a pod., ktorú evidentne súčasný systém deľby a využívania bohatstva a moci nie je schopný vyriešiť.

    Štatisticky sa veci bezpochyby menia a treba ich sledovať, ale údaje o pohyboch v desatinách percent, ktoré sú neraz výsledkom zmenených kritérií hodnotenia sociálno-ekonomicky nič nemenia. Možno spomenúť výrok jedného zo slovenských ľavicových ponovembrových politikov – parafrázujeme: z grafov sa ľudia nenajedia.

    Náš skutočný nepriateľ je inde

    Na to, aby sa ľudia ešte viac doplietli, ale aj zneistili, sa vytvára skrytým a sofistikovaným spôsobom priestor pre pôsobenie extrémistickej pravice, ktorá prichádza s veľmi jednoduchými a vraj účinnými receptami na „ozdravenie“ spoločnosti. Nastoľovanie tém neprispôsobivých občanov, marginalizovaných sociálnych skupín, narastania širokej škály sociálnopatologických javov či už z pohľadu konzervatívcov alebo liberálov ženie rôznymi „prívodnými kanálmi“ vodu na mlyn pravicovým extrémistom. Vydávať tieto fenomény za výsledok sociálnej či individuálnej neochoty jednotlivcov a niektorých sociálnych skupín, spojenej s lenivosťou, nezáujmom, úpadkom a pod. je iste jednoduchšie ako hľadať ich príčiny predovšetkým v systéme, ktorý týchto ľudí rôznym spôsobom degraduje a vytláča na okraj spoločnosti. Okrem toho, kapitalizmus tieto javy vytvára už stáročia a s novou silou sa rozvinuli po rozpade bipolarity a zániku socializmu aj na Slovensku i v okolitým štátoch, ktoré patrili v minulosti k socialistickému táboru. 

    Cenou za neraz rozprávkové zbohatnutie hŕstky ľudí nemajúcich žiadne ekonomické, politické, právne, sociálne, kultúrne ani iné zábrany je schudobnenie širokých vrstiev obyvateľstva a nárast počtu tých, ktorí sú obrazne i reálne vytláčaní na okraj spoločenského života, neraz aj mimo spoločnosť. Iste sú medzi nimi mnohí takí, ktorí sa do tejto situácie dostali prevažne svojim konaním a správaním. Hádzať však všetkých do jedného vreca a nechať ich napospas osudu, nie je humánne, lebo sú predovšetkým obeťami systému, ktorý u nás vládne posledné štvrťstoročie.

    Nemôžeme povedať, že ľudom sa vo vede a umení, či aj širšie v sociálnom myslení a kultúre sa dnes nepredkladajú žiadne príťažlivé ideály, sociálne i morálne na výške. Čo z nich sa však dá naplniť, ak v politike, médiách  i masovej kultúre prevláda manipulácia a lož, spojená so šírením strachu. Nepotrebujeme viac ako aktuálny príklad toho, čo sa vlastne dozvedáme o Ukrajine. Videli sme to však už aj na Juhoslávii v roku 1999, Afganistane, Iraku, Líbyi a Sýrii v tomto storočí. Pociťujeme na vlastnej koži, čo sa hovorí o kríze a ako ju vie súčasná globálna i národná moc riešiť.

    Načo sa vlastne do toho, čo sa deje na Ukrajine „montujú“ USA a NATO, ktorých multiplikátori, čo neraz nevedia už ani dobre hovoriť po slovensky, nás vidia posúvajú do novej svetovej vojny so „zlými“ Rusmi a oduševnene presviedčajú, že nemáme väčšej povinnosti ako vydávať viac na zbrojenie. Kde však spočívajú skutočné príčiny ukrajinskej krízy, to nám títo páni (výnimočne aj dámy) ale už nepovedia. A odkiaľ by sa navyše zobrali tieto peniaze, ktoré nie sú k dispozícii?

    A doma potrebujeme iné príklady ako je stav nezamestnanosti, demografický vývoj, úroveň  zdravotníctva, školstva na všetkých stupňoch, sociálneho zabezpečenia v našom štáte a pod. Nehovorí sa však už o tom, že ich príčinou nie sú ľudia ale systém, ktorý umožňuje fungovať množstvu amatérov a diletantov a osobám, ktoré zo všetkého chcú vytĺcť pre seba zisk.

    Prečo sa zničil fungujúci systém poľnohospodárskeho družstevníctva, ktorý nás stál aj stratu potravinovej sebestačnosti i bezpečnosti. Môže sa rozvíjať štát, kde upadá vidiek a všetci, ktorí môžu sa snažia usadiť v hlavnom meste?

    A tak vidíme cestu rozvoja EÚ ako potrebu návratu k jej pôvodnej idey ako mierového, sociálneho a humanistického projektu. Radikálna, autentická ľavica ako to viackrát zdôraznil v televíznej diskusii kandidátov na post predsedu Európskej komisie 15. mája Alexis Tsipras z Európskej ľavice, chce vytvoriť alternatívu k doterajšiemu pôsobeniu Európskej komisie, ale aj celej EÚ.

    KSS je súčasťou Európskej ľavice, ktorá v súčasnosti združuje 10 komunistických a 21 iných radikálnoľavicových strán a hnutí zo 17 členských štátov EÚ, 3 ďalších európskych štátov a Turecka. Podľa rôznych prieskumov pred voľbami do EP sa predpokladá, že počet poslancov súčasnej radikálnoľavicovej frakcie vzrastie. Pre každú stranu, ktorá získa zastúpenie v EP je to úspech nielen na národnej, ale aj medzinárodnej úrovni. Myšlienky komunizmu ako hnutia za sociálnu rovnosť a spravodlivosť sú teda naďalej príťažlivé národne i medzinárodne.

    Aj v popredí pozornosti KSS a jej kandidátov do EP sa preto nachádza riešenie sociálno-ekonomických otázok – na všetkých úrovniach – od miestnej až po úniovú, ktoré možno zhrnúť do troch základných požiadaviek:

    -          vrátiť práci postavenie základnej hodnoty spoločnosti a považovať právo na prácu za základné ľudské právo – prednostne sa preto treba zaoberať riešením nezamestnanosti, ktorá predstavuje jedno z najväčších nebezpečenstiev pre EÚ vcelku i pre jej jednotlivé členské štáty,

    -          dosiahnuť, aby príjem za prácu umožnil dôstojný život v súčasnej spoločnosti vo všetkých štátoch EÚ,

    -          vytvárať systém ochrany pracujúcich, primeraných pracovných podmienok (vrátane dĺžky pracovného času), ktoré zodpovedajú  začiatku 21. storočia a posilňovať solidaritu pracujúcich.

    Až v nadväznosti na to sa môžu začať riešiť ďalšie problémy, spomedzi ktorých zvýrazníme ako prvoradé z hľadiska sociálnej spravodlivosti:

    -          starostlivosť o dôchodcov, ženy, mládež a mladé rodiny ako aj handicapovaných,

    -          vyrovnávanie regionálnych rozdielov, predovšetkým oživenie vidieka a poľnohospodárskej produkcie,

    -          rozvoj vzdelania,

    -          úroveň zdravotnej starostlivosti.

    Nemožno zabudnúť ani na potrebu využívania nástrojov EÚ ako je petičné právo pri posilňovaní priamej demokracie.

    Načo NATO?

    Rozvoj EÚ vyžaduje aj zrušenie cudzích vojenských základní na území všetkých štátov EÚ.

    V záujme riešenia týchto otázok je nevyhnutné obmedziť moc nadnárodných hospodárskych najmä finančných kruhov (korporácií) ako aj na nich napojených skupín lobistov (ktorí vlastne legálnym spôsobom vykonávajú to, čo možno natvrdo povedané označiť za korupciu). Preto sme zásadne proti prijatiu dohody o Transatlantické obchodnom a investičnom partnerstve, známom aj pod skratkou TTIP (Transatlantic Trade and Investment Partnership).

    Podobne EÚ potrebuje aj vytvorenie vlastného systému bezpečnosti a obrany, ktorý znamená zrušenie vplyvu NATO v tejto oblasti. Riešenie je pomerne jednoduché (aj keď sa mu súčasné štruktúry budú zubami-nechtami brániť) – vytvoriť európske ozbrojené sily na základe tých síl, ktoré fungujú na báze NATO v Európe, ale ich hlavným veliteľom je vždy príslušník ozbrojených síl USA. Tým by sa vyriešil aj problém zapojenia neutrálnych štátov do tejto obrany – rôzne kruhy vo Fínsku, Rakúsku i Švédsku totiž už hľadajú cesty ako sa zapojiť  viac do pôsobenia NATO alebo priamo do neho vstúpiť.

    Kto vie, čo sa skrýva za tým, že ekonomicky a právne sa reguluje množstvo detailov, ktoré život bežného človeka často komplikujú a v oblasti, kde sa priam žiada jednotnosť postupu, sa zjednotenie odmieta. Z iného pohľadu – prečo nie je problém podriadiť sa paktu, kde dominujú USA – ako to radi zdôrazňujú a strašia „slabých“ Európanov z toho, že sa prestanú starať o ich obranu ak nebudú viac platiť, ale v rámci Európy sa takéto spojenie odmieta. Nešlo by už o klasický vojenský pakt, známy z dejín kapitalizmu ako nástroj zastrašovania ale o vojenskú (bezpečnostnú) organizáciu v rámci pôsobenia EÚ spojenia štátov, ktoré má medzinárodnoprávnu subjektivitu. Tieto ozbrojené sily by iste viac mohli reagovať na skutočné potreby bezpečnosti a obrany EÚ vcelku i jej členských štátov – na rozdiel od toho, ako ich dnes vidí NATO a ako pri ňom postupuje.

    anti_natoV kontexte týchto úvah o ďalších prvkoch integrácie EÚ vidíme aj problém eura. Prijatie eura viacerí finanční odborníci kritizujú, ale treba povedať, že je to jediná cesta ako sa odpútať od amerického doláru, ktorý je aj za súčasnou krízou a doplatili sme na ňu aj my. Nie euro je príčinou našej nezamestnanosti a chudoby, ale stoja za ňou predovšetkým finančné kruhy z newyorského Wall Streetu a londýnskeho City.

    Falšovať hodnotenie stavu gréckeho hospodárstva pomáhali najmä sily, ktoré boli napojené na tieto kruhy. A ďalšie správy o snahách bánk podvádzať, manipulovať a falšovať je nepreberné množstvo.

    Dolár a NATO sú silné páky, ktorými dosiaľ dokážu USA vplývať na dianie v EÚ. Viaceré vplyvné sily z rôznych dôvodov ani v samotnej EÚ nechcú, aby fungovala v prospech bežných občanov, pre zlepšenie ich každodenného života.

    Samostatná, silná EÚ totiž bude aj pre USA rovnocenným partnerom a nebude presadzovať naše záujmy (doplnené neraz aj takými, čo sú podnecované z Washingtonu) len proti Rusku alebo Číne. V rôznych dlhých rečiach o konkurencieschopnosti sa len málokedy poukazuje na to, že EÚ musí byť konkurencieschopná najmä v súťaži s USA.

    EÚ je pred nastávajúcimi voľbami skutočne na rázcestí. Ospravedlňujem sa čitateľovi za dlhý článok ale problémov, ktoré nás tlačia, je akosi priveľa. 

    Pridajte sa však na stranu tých, ktorí chcú inú cestu, než po ktorej EÚ išla od svojho vzniku v roku 1993. 

    Voľte alternatívu k moci nadnárodného veľkokapitálu, finančných domov a s nimi spojených lobistov. 

    Posilnite tých, ktorí chcú, aby bruselská administratíva viac zohľadňovala potreby a záujmy širokých más pracujúcich. 

    Hlasujte za EÚ, v ktorej bude dominovať sociálna rovnosť a spravodlivosť, kde budú práca a pracujúci človek jednými z najvyšších hodnôt, ktoré umožnia rozvoj EÚ ako mierového, sociálneho a humanistického projektu.

    František Škvrnda

    Autor je kandidátom KSS do europarlamentu 

    Medzititulky: redakcia

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist