zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Povstaleckí kapitáni z okresu Zvolen

    August 19th,2014 Posted in Články, Kroky do minulosti

    Koncom augusta t.r. si nielen môj rodný Zvolen, ale celé naše milované Slovensko pripomína 70. výročie Slovenského národného povstania. Ako rodený Zvolenčan s hrdosťou môžem konštatovať, že náš zvolenský okres patril k najvýznamnejším strediskám Povstania. Nie náhodou po oslobodení Zvolen obdržal titul „Mesto SNP“. Nielen Zvolen, ale celý zvolenský okres patril v období SNP medzi tie okresy, ktoré sa s najväčšou rozhodnosťou ako prvé postavili so zbraňou v ruke na odpor fašistickým okupantom. Predurčovali ho k tomu nielen jeho revolučné tradície, ale  i geografické danosti. Mesto Zvolen, letisko Tri duby a poľné letisko v Zolnej patrili k oporným bodom Povstania. Miesta ako Kováčová, osada Šváb pri Krupine, Pliešovce, Sása, Senohrad, Kriváň a ďalšie sa navždy zapísali do histórie SNP. Vo Zvolene sídlil štáb 3.taktickej skupiny povstaleckej armády, na Zvolenskom zámku sa sformovala partizánska brigáda „Za oslobodenie Slovanov“, v budove traťovej dištancie ČSD sídlil štáb partizánskej skupiny Gerlach, v budove na Hviezdoslavovej ulici sídlil štáb červenej gardy, ktorá sa stala jadrom zvolenskej národnej milície, ktorá získavala pre odboj dôstojníkov zvolenskej posádky a udržiavala počas SNP v meste Zvolen poriadok. V budove na dnešnom Námestí SNP počas SNP sídlilo aj okresné vedenie KSS vo Zvolene. Vo Zvolene, v dielňach ČSD, známych aj ako rušňové depo Zvolen, kde pôsobil nielen v čase Povstania aj môj starý otec z matkinej strany (Štefan Ondriga) ako železničiar, robotníci v neuveriteľne krátkom čase vyrobili tri pancierové vlaky (Masaryk, Hurban a Štefánik), na ktorých sa železničiari aj aktívne zúčastnili na obranných bojoch. Je nezmazateľným faktom, že na frontoch Slovenského národného povstania bojovalo vyše 18.000 partizánov, ale najmä  60.000 príslušníkov povstaleckej armády (vojakov). Ako vojak od svojich 14-tich rokov, mimochodom do niekdajšej ČSĽA som vstúpil dňa 29.augusta 1985, aj keď som absolvent Vojenského gymnázia SNP v Banskej Bystrici a dvoch akadémií, medzi ktorými je aj niekdajšia Vojenská akadémia SNP v Liptovskom Mikuláši, mám hodnosť kapitán, na ktorú som nesmierne hrdý. Práve povstaleckí kapitáni, moji rodáci, o ktorých chcem písať, majú navždy v mojom srdci svoje nezmazateľné miesto. Sú nimi Pavol Marcely a Martin Kučera, ktorí by sa v tomto roku dožili svojho životného jubilea 100 rokov. Nie náhodou majú kapitáni svoje nezanedbateľné miesto v našej novodobej histórii.

    image002Pavol Marcely sa narodil 26.6.1914 vo Zvolene. Bol učiteľ, od roku 1940 dôstojník slovenskej armády. Koncom roka 1942 bol odvelený na východný front, kde dňa 27.1.1943 prešiel so svojou 1. rotou 21. mot. pluku vtedajšej Rýchlej divízie v obci Penešukaj na Kubáni na Kaukaze k Červenej armáde. Bol príslušník československého vojska v ZSSR, veliteľ 1. čs. brigády v ZSSR, účastník oslobodzovacích bojov o Kyjev a Žaškov. Počas bojov na Dukle a SNP bol náčelník rozviedky a štábu – Druhej čs. paradesantnej brigády v ZSSR. S paradesantnou brigádou bol desantovaný dňa 15.10.1944 na letisko Tri duby pri Zvolene. Po prechode SNP do hôr bojoval na najohrozenejších úsekoch frontu. Ako náčelník prieskumu štábu brigády prešiel do Slovenského Rudohoria, kde bol dňa 5.12.1944 ťažko ranený. Po oslobodení slúžil v ČSĽA v hodnosti generál major. Pavol Marcely zomrel dňa 17.10.1980 v Piešťanoch.   

    image004Martin Kučera sa narodil dňa 13.10.1914 v Hájnikoch (časť dnešného Sliača pri Zvolene) v rodine zvolenského robotníka, železničiara. Patril ku generácii povstaleckých dôstojníkov, ktorí ešte študovali na čs. vojenských školách. Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Bol dôstojníkom čs. a slovenskej armády v rokoch 1935 – 1944. Pred vypuknutím Povstania bol pridelený do Brezna. Zapojil sa do príprav SNP, spolupracoval s ilegálnymi odbojovými organizáciami a partizánskymi jednotkami.  Po vypuknutí SNP, od dňa 30.8.1944 začal organizovať obranu v pridelených úsekoch. So svojou jednotkou Kosatec 2 (po 10.9.1944 prápor II. taktickej skupiny) zaujal postavenie v priestore Kráľova Lehota – Malužiná – Čertovica a bránil prístupy k Breznu. Koncom októbra 1944 ustúpil do hôr, kde utvoril partizánsku jednotku „Martin“, pričom po pripojení skupiny kapitána Lošakova, ktorý bol dôstojník Červenej armády, vznikla z týchto dvoch formácií známa partizánska brigáda Stalin, kde sa stal zástupcom veliteľa (komisárom). Brigáda mala základňu v Krčahove pod Krakovou hoľou a vyvíjala činnosť na liptovskej i pohronskej strane Nízkych Tatier. Na začiatku roka 1945 v súčinnosti s vojskami 1. čs. armádneho zboru a Červenej armády oslobodzovala Liptovský Hrádok a Liptovskú Porúbku. Dňa 15.2.1945 sa s celou brigádou spojil s oslobodzovacími vojskami, vstúpil do 1. čs. armádneho zboru, kde bol určený za veliteľa úderného práporu. Túto funkciu zastával do 1.5.1945, kedy ho určili za prednostu partizánskeho oddelenia pri 1. čs. armádnom zbore. Po vojne, v časoch socializmu dosiahol hodnosť plukovníka. Martin Kučera zomrel dňa 16.2.1986. V roku 1994 ho povýšili do hodnosti generál major in memoriam.

     Tak to sú stručné príbehy povstaleckých kapitánov, ktorých som si ako kapitán dnešných Ozbrojených síl Slovenskej republiky aspoň takto chcel s vami, milí čitatelia, pripomenúť. Títo povstaleckí kapitáni si to určite zaslúžia. Odkaz Slovenského národného povstania je nutné obhajovať najmä v dnešných časoch, v ktorých stále arogantnejšie dvíhajú hlavy pohrobkovia „farskej republiky“. Nie náhodou, vďaka ľahkovážnosti, v srdci Banskobystrického kraja – v Banskej Bystrici zasadol na najvyššiu stoličku obdivovateľ kolaborantského klérofašistického režimu, toho režimu, po ktorom ostalo na Slovensku 117 masových hrobov s vyše 4.000 obeťami, medzi ktorými bolo aj 720 žien a 212 detí. Po 70-tich rokoch opäť treba nášmu národu čo najdôraznejšie pripomínať, že na trestných operáciách i na vraždení často nevinných ľudí sa aktívne zúčastňovali práve príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Na to nesmieme zabúdať a mať to na pamäti. Nepochybujem, že Slovenské národné povstanie navždy zostane pre väčšinu Slovákov, mňa nevynímajúc, zdrojom národnej hrdosti a skutočného vlastenectva.

    Vladimír Podborovčan

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist