zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Úskalia práce v zahraničí

    August 21st,2014 Posted in Články, Kroky mladých

    jobPracovať v zahraničí láka mnoho mladých ľudí. Väčšinou majú predstavu zárobku, ktorý by v našich končinách nebol možný. Je pravdou, že počas leta odchádzajú pracovať do cudziny najmä študenti univerzít, aby si vylepšili svoj rozpočet počas budúceho akademického roku, ale nájdu sa stále aj takí, čo sa rozhodnú vycestovať za „lepším životom“.

    Ak by ste sa pýtali študenta, ktorý si mal možnosť v zahraničí zarobiť, isto by vám povedal, že to bola veľmi dobrá životná skúsenosť. Ale dá sa to chápať rôznymi spôsobmi a pozerať sa na prácu v rozvinutých kapitalistických krajinách aj inak. Napriek tomu, že som svoje štúdium už ukončila, tiež som mala možnosť pracovať počas minulého leta v Anglicku. Ocitla som sa Manchestri, v minulosti známom ako jedno z najpriemyselnejších miest.

    Moja predstava o práci v zahraničí, bola však veľmi naivná, respektíve som nemala žiadnu predstavu o živote privandrovalca v cudzej krajine. Išla som tam však s elánom a vierou, že tamojšie pracovné podmienky sú férovejšie ako tie, ktoré sú typické pre našich zamestnávateľov.

    Miestom výkonu mojej práce bola jedna z mnohých firiem, ktoré sa zaoberali balením rôznych produktov, počnúc kozmetikou končiac alkoholom a sladkosťami. Obsah práce však nie je podstatný, aj keď rozhodne nie zanedbateľný, pretože to znamenalo pracovať stále na nohách. Do haly sa smelo vstúpiť len v špeciálnych topánkach a reflexnou vestou.

    V záujme dodržiavania bezpečnosti, nebolo dovolené mať pri sebe okrem kľúčov od skrinky absolútne nič. Čo je však horšie, to absolútne nič znamenalo, že si človek nemohol zobrať ani fľašku s vodou v prípade smädu. Spočiatku mi to prišlo uletené, ale povedala som si, že ak budem smädná, odbehnem sa napiť. Až neskôr som pochopila, že to nie je celkom možné, pretože každú výrobnú linku viedol vedúci, ktorý rozhodoval o tom, či vás pustí alebo nie.

    Bežný pracovný deň

    Ráno sa začínalo už pravidelne prichystaním produktov, ktoré sa mali baliť , každý z nás tajne dúfal, že „vrchnosť“ nenariadi nezmyselné množstvo, ktoré treba na ten deň spracovať. Už o deviatej sme mávali prvú polhodinovú prestávku, aj to len preto, aby sa mohli vedúci výrobných liniek poradiť s hlavným manažérom, koľko sa má na ktorej linke vyrobiť.

    Osobne ma udivilo, že nám rádovým zamestnancom, boli pridelené čísla. Keď sa začínalo, každý sa musel hlásiť, aby ho nascanovali  a tak isto sme sa my „plebejci“ museli scanovať na každú prestávku, z čoho vyplývalo, že naše dve polhodinové prestávky a jedna štvrťhodinová neboli platené.

    Čo ma však osobne šokovalo bol fakt, že niečo ako osem hodinový pracovný čas u nás neexistoval. Pracovalo sa dovtedy, pokiaľ sa nesplnilo predpísané množstvo v danom dni. Tak sa stávalo, že sme robili od rána do večera, bez zaplatených prestávok, na ktorých máme aspoň u nás doma nárok, a bez pitného režimu, čo človeka vyčerpávalo niekoľkonásobne viac.

    Mali sme nárok na dva dni dovolenky v mesiaci a čo mi prišlo tiež veľmi úsmevné bol moment, keď v danom regióne mal byť niečo ako štátny sviatok, len v každej časti Veľkej Británie to vychádzalo na iný deň, teda napríklad v Londýne to bolo iný pondelok v mesiaci, ako v Manchestri. Nuž a tak sme sa všetci tešili na ten deň až kým som sa nedozvedela, že si musím vypísať dovolenku, aby som vôbec mohla mať voľno. Čím dlhšie som tam pracovala, tým viacej som tú prácu neznášala  hlavne spôsob, akým sa jednalo s najnižšie postavenými zamestnancami, ktorí mali len kopec povinností a príkazov a žiadne práva a už vôbec nie výhody. Až na pár výnimiek to bola takmer výlučne poľská robotnícka trieda a zopár iných z ďalších slovanských krajín. Tamojšia britská sociálna trieda si predsa nebude špiniť ruky podobnými prácami, veď systém im dovoľuje zostať doma a poberať veľmi slušné dávky.

    Robíme prácu, ktorá je pod úroveň domácich

    Samotný Angličan by v podobných podmienkach nepracoval, pretože,  ako sa zdá, je to pod jeho úroveň. Pri tomto druhu práce sa dá zarobiť jedine minimálna mzda, ktorá sa v porovnaní s našou minimálnou mzdou síce zdá veľká (cca 800 libier), ale treba brať do úvahy skutočnosť, že v Anglicku je drahý podnájom, služby a aj cestovanie. Taktiež sa z toho strháva daň a poistenie. Keď toto všetko zohľadníte, nezostane vám na život až tak veľa.

    Mala som ešte to šťastie, že som nepracovala v spomínanej firme cez pracovnú agentúru, pretože pracovať týmto spôsobom je veľmi neisté – jeden deň vás môžu pozvať pracovať, už druhý deň to tak vôbec nemusí byť. Z celého tohto môjho príbehu vyplýva, že musím súhlasiť s tým, že práca v zahraničí je skutočne dobrá skúsenosť, posilnilo to vo mne nie len chuť vzdelávať sa, ale predovšetkým sociálne cítenie. Každý deň som myslela na tých ľudí, ktorí tam už robili niekoľko rokov prácu, ktorú som ja psychicky aj fyzicky zvládala s pocitom, že v septembri sa vraciam naspäť do školy. Myslela som na nezmyselnú nadprodukciu, a tým zvýšený počet odpracovaných hodín na deň, potláčané ľudské potreby, práva a v neposlednom rade aj dôstojnosť.

    Premýšľam aj nad tým, že ak niekto prežil podobné pracovné leto v zahraničí ako ja a nezmenilo ho to, nepriblížilo viac k ľuďom, neprinútilo ho to sociálne myslieť, tak potom mu asi absentujú isté charakterové vlastnosti. Pracovať v zahraničí nie je žiadna výhra pokiaľ ste tam neštudovali respektíve neovládate jazyk na veľmi vysokej úrovni, a aj keby ste tieto podmienky spĺňali, vždy sa tam budete cítiť ako cudzinec. Zlepšiť pracovné podmienky či už u nás, alebo aj v zahraničí môžeme len my sami. Ako napísal kedysi Niccolo Machiavelli, síce za iným účelom, vo svojom diele Vladár: „Ľud predstavuje moc“.

    Bolo by prínosné túto myšlienku opäť preniesť do reality.

    Mária Šišková

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist