zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Smrť je vedľajším produktom mocenskej hry

    December 22nd,2014 Posted in Články, Rozhovory

    Veronika Moravcová patrí medzi promile ľudí, ktorým ozbrojený konflikt nie je ľahostajný a vlastnými silami sa snažia obetiam vojny pomôcť. V čase, keď si budete čítať tento rozhovor sa Veronika aj s ďalšími priateľmi bude pripravovať k odchodu na hranice Ruska s Doneckou a Luhanskou oblasťou, kde odovzdá ďalšiu, už štvrtú várku humanitárnej pomoci Slovákov obetiam vojny na juhovýchode Ukrajiny.

    Čo ste robili dovtedy, kým ste sa začali zaoberať dovážaním humanitárnej pomoci na Donbass?

    veronikaMala som menšiu farmu, chovala zvieratá, pestovala ovocie, zeleninu, hrala sa s deťmi, v škole som mala niekoľko krúžkov. Čiže pokojný život, no mala som veľa času. Preto som čítala na internete, čo sa deje vo svete. Postupom času som dospela k tomu, že všetko je inak, ako nám to prezentujú politici a médiá. Začiatkom roku som založila skupinu Pokojní bojovníci. Jej úlohou je poukazovať a pomáhať s problémami, ktoré sú na Slovensku zavinené súčasnou politikou.

    V čase, keď som narazila na ukrajinský konflikt sme s Pokojnými bojovníkmi sme na Slovensku šírili kampaň proti zákonu o vode. Začiatkom leta som v rámci tejto kampane prišla do Trenčína. S kamarátkami sme sa bavili aj o situácii na juhovýchode Ukrajiny a dohodli sa, že spravíme humanitárnu zbierku. A podarilo sa. Aj keď prvá bola maličká, no nasledujúce zbierky boli už väčšie – druhá bol už celý kamión.

    Máte deti?

    Áno, dve.

    Aké boli reakcie rodiny, keď ste ich informovali o tom, že máte v pláne ísť do oblasti, kde je vojnový konflikt?

    Mám malú rodinu – sestru, bývalého manžela, dve deti a súčasného partnera. Deťom bolo akurát ľúto, že budem týždeň preč. Nikto ma nebrzdil, partner stál od začiatku pri mne a robíme to spoločne. Bývalý manžel mal spočiatku obavy, no vysvetlila som mu to.

    Čo ste mu povedali?

    Že to, čo sa deje na Ukrajine sa môže stať aj tu. Ukázala som mu to na príkladoch, napríklad že Ukrajina má bohaté ložiská bridlicového plynu na východe, pričom v tej oblasti boli vždy jazykové rozdiely. Porovnala som to s našou Podunajskou nížinou, pod ktorou máme obrovské zásoby vody, pričom celé desaťročia je nám vštepované, že Maďari sú zlí a nemáme Maďarov na juhu Slovenska radi, preto, aký majú jazyk. Je otázkou času a dobrej vôle tých, ktorí ovládajú svet, kedy vyvolajú konflikt medzi nami a Maďarskom.

    Našou úlohou nie je len pomáhať ľuďom na Ukrajine, ale aj zbierať informácie, skúsenosti, poučiť sa z nich, pripraviť sa na budúcnosť a získať kontakty.

    V poslednej dobe ubúda počet ľudí, ktorí veria mainstreamovým médiám. Niečo zdieľajú na sociálnych sieťach, no to je z ich strany všetko. Potom je skupina, ktorí aj idú na protest alebo nejakú prednášku, no je veľmi málo ľudí, ktorí, napríklad ako vy, idú priamo na miesto. Čo bol zlomový moment, keď ste si povedali, že pôjdete na juhovýchod?

    Zlomové asi nič. Pri svojom živote som zistila, ako sa mám dobre a porovnala si to so životom ľudí na veronika2juhovýchode. Povedala som si, že je potrebné využiť ten čas, prostriedky a organizačné schopnosti, ktoré mám. Nebolo to tak, že ma niekto sklamal, alebo som videla hrozné veci. Hrozné veci som videla, no tie sa dejú aj v Sýrii, aj inde vo svete. Jednoducho som mala v sebe vnútorný pocit, že teraz môžem byť niečo platná.

    Momentálne mám pocit, že viac ľudí sa začína angažovať. Za týždeň sa mi ozve aj niekoľko ľudí, že sa chce zapojiť do podobnej činnosti alebo pomôcť inak. A nevadí ani to, že niektorí ľudia maximálne tak sledujú určité médiá. To je dobrá príprava na dobu, keď čas dozreje na zmenu. Vtedy budeme môcť využiť, že títo ľudia alternatívne médiá sledujú. Čo je vynikajúce, a to nechcem teraz nahrávať SISke, ale tí ľudia sa začínajú navzájom spoznávať ešte pred tým než sa do niečoho naozaj pustia.

    Keď hovoríte o SIS, boli ste s nimi už konfrontovaní?

    Určite. Na každej akcii si nás fotia, legitimujú, zapisujú údaje z občianskych preukazov. Odpočúvanie telefónov je samozrejmé, aj keď neodpočúvajú fyzicky, ale elektronicky. Teda, že sa to nahráva a program následne vypichuje len vybrané slová.

    Napríklad pri poslednej ceste som aj naschvál, keď sme sa stretávali, pri každej komunikácii povedala, kde sa stretneme, o koľkej a čo tam budeme robiť – aby to chudáci chlapci z SIS nemali ťažké a pozvali sme ich s tým, že jedla bude dosť aj pre nich. To sme boli na Zlatých pieskoch. A keď kamoš išiel do bufetu po kofolu a pivo, tak videl, že nás niekto z jednej búdky sleduje. Potom sme sa po ňom všetci rozbehli, že sa s ním zoznámime, no začal utekať. (smiech) Chvíľu sme ho naháňali po Zlatých pieskoch, ale ušiel. Na druhý deň ráno, keď sme s kamiónom cúvali, tak nám z neho odpadlo stopovacie zariadenie.

    Poďme teraz k vašim cestám s humanitárnou pomocou.  Ako prebiehala prvá cesta?

    Mali sme jednu pokusnú cestu koncom júna, ktorá nám nevyšla. S dodávkou sme išli bez bieloruských víz. Bielorusku sme sa chceli vyhnúť, lebo nás ľudia strašili, že nás tam okradnú a cez colnicu s dodávkou ani nepustia. Nemali sme ešte skúsenosti, tak sme týmto rečiam uverili a išli cez Litvu a Lotyšsko. Zabudli sme však, že splnomocnenie na vedenie vozidla musí byť úradne preložené. Preto sme sa na rusko-lotyšských hraniciach museli vrátiť domov.

    Až tá ďalšia cesta bola úspešná?

    Áno, doma sme vybavili všetky potrebné dokumenty, vrátane bieloruských víz a štyria sme sa vydali cez Bielorusko. Bez problémov sme prešli až do ruského Donecka, kde vtedy boli stanové tábory pre utečencov, keďže bolo teplo.

    Niekoľko dní sme žili v tomto tábore, na mieste sme ešte dokúpili nejaké potraviny. Od ľudí sme mali vyzbieraných okolo 600 eur, no niekoľkonásobne viac sme tam nechali zo svojich. Kamarátke z bataliónu Prízrak, ktorý vedie Alexej Mozgovoj, sme dodali kameru, tlačiareň a scaner, aby nám vedeli posielať dokumenty a videá. My to následne prekladáme.

    Aké ste mali pocity, keď ste prišli, ako ste spomínali vyššie, zo svojho pokojného života do utečeneckého tábora. Medzi ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou, možno aj o niektorých blízkych?

    V prvej chvíli som si to neuvedomovala. Vyzeralo to ako festival, len bez hudby – stany, dokola autá, poľné kuchyne, deti na ihriskách. Bolo tam približne 350 detí, mali tam dokonca zriadenú škôlku. Na prvý pohľad, by to nezainteresovaný človek považoval za príjemné kempové miesto.

    Dochádzať nám to začalo až neskôr, keď sme vošli dovnútra. Na začiatku som išla za veliteľom tábora a lámanou ruštinou mu vysvetlila, kto som, že mám istý obnos peňazí a môžem za to nakúpiť, čo chýba. Povedal mi, že s potravinami problém nie je, no so šatstvom a obuvou áno. V tábore bolo totiž 1800 ľudí z približne 1200 rodín a okolo len stovka áut. Väčšina utečencov mala pri sebe len jednu tašku, aby vládali vziať so sebou aj deti.

    Tí, ktorí prišli na aute si pobrali čo mohli a celé auto oblepili nápismi „Deti“, aby ich po ceste nikto nerozstrieľal. Smutné je, že z piatich áut tri rozstrieľajú, aj keď tam tie nálepky majú a nedostanú sa ani k hraniciam. Pri druhej ceste sme už videli aj úplne zošrotované autá, ktoré najprv niekto rozstrieľal a potom prešiel tankom. Vidíte na sklách ešte zvyšky nápisov „Deti“, vzadu plno oblečenia, hračiek a im je to fuk.

    veronika3Komu im?

    Ukropom – ukrajinským Európanom. Tak volajú v Donecku ukrajinskú armádu.

    Rozprávali ste sa  v tábore s nejakými rodinami?

    V tábore som nakrúcala na kameru video, no ľudia ako keby nerozmýšľali nad tým či ich nebudú stíhať za výstup v médiách, keď sa vrátia na Ukrajinu. Babky ma naháňali, aby mohli porozprávať o tom, čo sa stalo. Prosili ma, aby sa to dostalo von. „Vy, čo tam žijete v mieri to môžete zastaviť. My tu vojnu nechceme,“ povedala mi jedna z nich.

    Ďalšia mi hovorila o údajnom zostrelení malajzijského boeingu – babka s dedkom bývali v neďalekej dedinke. Keď to tam prišla ukrajinská armáda vybombardovať a babka sa jedného z vojakov pýtala, prečo idú zrovnať dedinu so zemou, tak jej povedal, že preto, lebo sú teroristi. Dedko, ktorý s ňou utekal z domu len v papučiach pri tom úteku od strachu oslepol. Keď mi to rozprávala, tak sedel v šoku vedľa babky, ešte stále v tých papučiach štvrtý deň. Babka sa ma potom spýtala: „Čo sme my za teroristi? Tridsať rokov sme pre tú krajinu pracovali a teraz nedostaneme ani hrivnu dôchodku. Maximálne tak z gumipušky sme mohli strieľať po tom lietadle.“

    Čo druhá návšteva?

    Ľudí už presunuli zo stanov do ubytovní. Pred tým bývali 3-4 rodiny v jednom stane. Teraz bývajú v ubytovniach alebo starých rekreačných zariadeniach.

    Aké boli hygienické podmienky?

    V stanových táboroch skromné, ale dostačujúce. Bolo sa kde osprchovať v súkromí – síce neboli oddelené búdky na sprchovanie na mužskú ženskú, ale boli civilné a vojaci mali len také veľmi jednoduché, zakryté plachtou.

    Boli tam latríny, umývadlá, v ktorých sa dalo prať, umyť si zuby. Uteráky boli prichystané pre každého, a to v momente, keď sme tam prišli bola kapacita tábora prekročená o 800 ľudí. No panovala tam omnoho vyššia disciplína utečencov ako v tých, ktoré som navštívila neskôr. Teraz jeden z piatich táborov je už „podchytený“ nejakým mafiánom.

    Ako to vyzerá v praxi?

    Napríklad sa kupčí s prídelmi od vlády. Alebo vydierajú ľudí tým, že niečo nedostane, lebo im dlhujú. Je to na nízkej úrovni, ale už sa to deje. Pri tejto druhej ceste sme boli v troch utečeneckých táboroch z piatich, ktoré sa v oblasti nachádzajú a v jednom z nich to bolo vidno. Cítili ste rozdiel, že v „podchytenom“ tábore ľudia nechceli ísť na kameru, deti sa poschovávali. V druhom tábore boli ľudia milí, nežili pod tlakom, babky nám nosili čajíky, detičky okolo nás behali, debatovali sme so ženami.

    Vrátili ste sa domov v poriadku?

    Mali sme trochu problémy na lotyšskej hranici. Rusi nás pekne pustili, poďakovali sa – mali dokonca informáciu, že sme boli odviesť humanitárnu pomoc. Keď sme prišli na lotyšskú stranu, tak tí nás odstavili nabok a deväť hodín nám rozoberali auto. Kontrolovali foťáky, pamäťové karty s fotkami sme si s babami našťastie schovali v podprsenkách a vymenili ich za prázdne. Takže auto nám rozobrali, posvietili všade, poröntgenovali a keď sme sa spýtali, prečo to robia, tak nám povedali, že sme podozriví z teroristickej činnosti.

    Čo sa vám vybaví ako prvé pri zmienke o konflikte na juhovýchode?

    Smrť. Tá je vedľajším produktom mocenskej hry, hry, ktorá prinesie osoh len jednému promile obyvateľstva.

    Sú v tomto konflikte dobrí a zlí?

    Podľa mňa sú v každom konflikte morálni a nemorálni.

    Tak kto je v tomto konflikte morálny a kto nemorálny?

    Morálni sú u mňa tí, ktorí chránia civilistov a kvôli tomu nasadzujú životy, plus predstavitelia ruskej vlády, ktorí sa ich všemožne snažia zachrániť. Nemorálni sú tí, ktorí za žold vezmú zbraň do ruky, aby niekoho zabili, lebo ich jediným cieľom je dostať peniaze. A o tých najvyšších predstaviteľoch v Kyjeve ani nehovorím. Tí už nie sú ani nemorálni, lebo to sa nedá pomenovať.

    A čo vojaci, ktorých na front odviedli na silu?

    Len preto, aby nezabili mňa zabijem nevinného človeka? To je u mňa nemorálne.

    Hovorí sa, najmä na ruskej strane, že medzi ukrajinskými dobrovoľníkmi bojujú neonacisti a rôzni pravicoví radikáli, pohrobkovia Banderovcov. Čo je podľa Vás na tom pravdy?

    Neviem, nestretla som sa s nimi osobne. Povstalci a civilisti, s ktorými sme sa stretli povedali, že vo väčšine prípadov teraz bojujú na ukrajinskej strane vojaci, ktorí sú tam z donútenia. Tí, ktorí prišli z politického presvedčenia tam väčšinou už nie sú, lebo boli sfanatizovaní a postrieľali ich ako prvých. A títo odvedenci sa boja, do vojny ani nechceli ísť a schovávajú sa.

    Ako by vám mohli pomôcť ľudia, ktorí čítajú tento rozhovor?

    Oblasti, v ktorých potrebujeme pomôcť máme zverejnené na svojom webe www.pokojnibojovnici.sk. Máme tam ponuky na prekladateľov, na dobrovoľníkov v zberných miestach. No páči sa mi, ak ľudia posúvajú aj vlastné nápady, na ktoré napríklad nestačia sami. Takýmto spôsobom sme už zrealizovali rôzne diskusie či koncerty.

    rozhovor viedol
    Artur Bekmatov

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist