zmenšiť zväčšiť text
Články
  • V politike sa nikdy nehrá jeden boj

    Marec 18th,2015 Posted in Články, Rozhovory

    Poslanec Smeru Ľuboš Blaha (35) je v diskusiách častým oponentom prozápadných militaristicky naladených politikov. Neoliberálov v parlamente dokáže „schladiť“ niekoľkými poznámkami, za čo mu pravidelne nadávajú do „rusofila“, „boľševika“ či „ruského agenta“. Aké sú skutočné názorové postoje autora knihy Späť k Marxovi? a ako vníma súčasnú geopolitickú situáciu povedal v rozhovore pre KROKY.

    V médiách Vás neraz častujú názvami ako „komunista“ či „boľševik“. Ste komunista?

    Nedával by som to roviny, aký som „-ista“. Som ľavičiar. V niektorých veciach mám blízko aj k reformným komunistom typu Die Linke v Nemecku, alebo Syriza v Grécku. Určite nemám blízko k bývalému režimu, leninizmu, stalinizmu. Radšej by som si vybral slovo socialista, aj keď i toto slovo má veľa významov. Politicky sa nachádzam na ľavom krídle sociálnej demokracie, ale hodnotovo presahujem aj k pravému krídlu reformno-komunistických resp. eurokomunistických demokratických strán. V tomto vyhranene ľavicovom priestore sa hodnotovo profilujem.

    Systém, ktorý tu bol pred osemdesiatym deviatym priniesol vývoj. Ďalší vývoj zase odnože ako eurokomunizmus. A čo klasické Marxove idey?

    Som marxista, nemám problém to povedať. Ale zase, aký marxista? Vyznávam analytický marxizmus, čiže veľmi modernú odnož západného marxistického a veľmi liberálneho myslenia. Čo sa týka Marxa, som nadšený z jeho ranných diel, ako sú Ekonomicko-filozofické rukopisy. 90% vecí, ktoré napísal v Manifeste Komunistickej strany, sú takisto nádherné. Ale pravda je, že mnohé veci sú v klasickom marxizme postavené na akomsi dejinnom determinizme. Ten odmietam, aj keď to už boli interpretácie dosť vulgárne, sovietske, ktoré urobili z Marxa čistého ekonomického deterministu. Mnohé veci, ktoré k Marxovi pridali západní marxisti, napríklad Frankfurtská škola, sú mi ďaleko bližšie. Nemôžem povedať, že Marxa uznávam kompletne od A-Z. Nie som dogmatik, fanatik, že idem robiť všetko v mene Marxa. Marx je pre mňa veľkou inšpiráciou, jednou z najväčších. Snažím sa ho rozvíjať a tam, kde sa podľa mňa mýlil, sa snažím rozvíjať alternatívy.

    Spomínali ste, že nezastávate veci ako boli stalinské čistky, leninizmus… Aký je Váš vzťah k Leninovi, jeho politike, dielu? V bývalom režime sa používal termín marxizmus-leninizmus, no dnes je leninizmus tabu aj v akademických kruhoch.

    Nie som marxista-leninista. Tu sa marxizmus zvrhol. Bolo to aj pod vplyvom praxe, aj pod vplyvom okolností, aké boli v Rusku, napríklad občianska vojna. Vo vojne človek nemôže úplne slobodne zvažovať niektoré rozhodnutia z pohľadu, či sú humánne, alebo nie. Keď budete najväčší humanista na svete, tak vás vo vojne jednoducho skántria, dobre o tom písal slávny historik Eric Hobsbawm. Problém je, že z tejto skúsenosti pre leninistov potom vyplynuli závery, ktoré úplne popreli myšlienku socializmu. Nemožno predsa v rámci socializmu ospravedlňovať čistky, zabíjanie, teror, vraždenie. To sa jednoducho nedá. Čo sa týka Leninových diel, s nimi by sa ešte dalo vedecky pracovať – možno ani Lenin to nemyslel tak, ako to nakoniec dopadlo. Ale mňa Leninove diela filozoficky príliš nezaujali.

    A čo samotná ideológia leninizmu?

    blaha3Keď čítate knihu Štát a revolúcia, v určitých pasážach nemôžete mať s jej ideami problém. Napríklad jeho definícia komunizmu je taká, ako Marxova. Spoločnosť bez tried, garancia ľudských potrieb, rovnosť. Ako normatívny ideál je to fajn. Problém je s prostriedkami, ktorými chcel svoju ideológiu dosiahnuť. Lenin poprel demokratickú, deliberatívnu, participatívnu tradíciu socialistického myslenia. Chcel poprieť demokraciu a nahradiť ju avantgardou – profesionálymi revolucionármi. Nahrádza ju teda elitárskym modelom typu: „My vieme, my sme tí nositelia pravdy a ty poslúchaj rozhodnutia strany!“

    Ja som skôr participatívny demokrat a veľmi silne podporujem, aby išli veci zdola. Aby mohli dole pôsobiť tí, ktorí sú presvedčení o svojich ideách. Nemôže to ísť takýmto hierarchickým spôsobom, ako to bolo v prípade tzv. demokratického centralizmu, čo je z pohľadu socialistickej rovnosti absurdná myšlienka. Takáto stranícka disciplína sa môže ospravedlňovať jedine na základe nejakej vojnovej reál-politiky, ale určite nie na základe ideovej, normatívnej vízie socializmu alebo komunizmu.

    Na druhej strane bol Lenin hlavne politickou postavou. Nebol až takým silným intelektuálom, jeho diela sú skôr epigónske voči Marxovi, alebo ak nie, tak sú posúvané smerom, kde by som to ja neposúval. Lenin bol napríklad presvedčený, že je možné urobiť prvú revolúciu aj v krajine, ktorá na ňu podľa historického materializmu nie je pripravená, a že potom sa pridajú ďalšie krajiny. Lenže nepridali sa, a to bola vlastne empirická falzifikácia jeho diela. Takže de facto realita vyvrátila jeho teóriu. Opakujem, Lenin je predovšetkým politická postava. Ale aj u neho ako politika sa dá nájsť tiež niečo pozitívne, ako napríklad NEP, čiže akýsi trhový socializmus. Tam sú inšpirácie aj pre mnohých analytických marxistov. Len to bolo potom Stalinom úplne odrezané.

    Hovorili ste, že sa tam dajú nájsť istotne aj veci, ktoré sú pozitívne, z ktorých by sa dala čerpať inšpirácia, no napriek tomu po osemdesiatomdeviatom Marx i Lenin boli tabu. Teraz, v poslednej dobe sa to začalo v súvislosti s Marxom trocha uvoľňovať, ale Lenin je stále tabuizovaný.

    Ja som rád, že sme sa vôbec dokázali vrátiť k Marxovi. Nechcem sa chváliť, ale venoval som tomuto „návratu“ mnoho úsilia napríklad prostredníctvom knihy Späť k Marxovi?. S viacerými intelektuálne ľavicovo orientovanými chalanmi z Čiech či Slovenska, počnúc Markom Hrubcom a končiac Mišom Polákom, sa snažíme cez rôzne fóra vracať v intelektuálnych kruhoch Marxa späť do diskusie. Čiastočne sa nám to podarilo. V rámci politiky sa ho snažíme očistiť od všetkých predsudkov. Je to syzifovská robota, lebo Marx má v slovenskej realite nejaké meno. Médiá, kultúra a všetci tí pravicoví poloblázni z neho robia netvora, čo je nezmysel. Na Západe je Marx považovaný za jedného z najvýznamnejších filozofov.

    S Leninom je to iné. Ten má zlé meno aj na Západe a mnohé jeho politické rozhodnutia sú ozajstný problém. Už sama snaha o očistu Marxa je brutálne náročná. A kontaminovať si to Leninom, nebodaj Stalinom? Pokiaľ to chcú robiť niektoré strany na úplnom kraji ľavicového spektra, ako to robí napríklad v Grécku KKE, je to ich vec, ja mám pocit, že je to skôr kontraproduktívne. Nestojí to za to. Možno pre nejakého historika áno, ale pre politika je to zbytočné a ani by som nešiel týmto smerom. Lenin spravil veľmi veľa zlých vecí a nechcel by som, aby sa tento spôsob boľševickej politiky zľahčoval.

    Poďme do súčasnosti. Pred nejakým časom ste v rozhovore pre SME spomenuli, že Róbert Fico je podľa vás najväčší z ľavičiarov v Európe. Platí to aj teraz, po víťazstve Tsiprasovej Syrizy, či po rastúcej popularite Iglesiasovho Podemos?

    Tsipras je väčší ľavičiar než Róbert Fico, logicky, je to politik naľavo od sociálnej demokracie. Vo svojom vyjadrení som narážal na relevantných politikov v tom čase. Samozrejme, že existujú aj ľavicovejší politici, napríklad Lafontaine, Mélenchon, atď., ale ja som nenarážal na nejakých opozičných politikov či komunistických poslancov, ale na premiérov, prezidentov – na významné osobnosti, ktoré hýbu krajinou. Fico patrí jednoznačne k tým najľavicovejším. Vtedy ešte nebola situácia, že by hýbal Gréckom nejaký ľavicovejší politik. Ale samozrejme, Tsipras je radikálne ľavicový politik a ideovo je to nastavené tak, že Syriza je ďaleko ľavicovejšia, než sú sociálno-demokratické strany. To isté platí pre Iglesiasa. Ten však ešte pri moci nie je, takže nepatrí do kategórie, ktorú som vtedy hodnotil.

    Uznávate teda oboch Fica, aj Tsiprasa?

    Áno, uznávam.

    Nie je tu rozpor, keď Fico vyhlási, že Európa by nemala poskytnúť Grécku ďalšie peniaze?

    Rozoberali sme to na Eurovýbore veľmi podrobne. Posolstvo Róberta Fica bolo: „Slovensko, so svojimi nízkymi sociálnymi pomermi nebude platiť grécke dlhy. Odmietame odpustenie gréckych dlhov, odmietame odpisy“. Na  druhej strane povedal, a to už médiá necitovali, že má sympatie voči gréckemu premiérovi a súhlasí s tým, že treba prestať so škrtaním a treba veľmi silne zvažovať sociálne programy, ktoré sú v Grécku. Časový odklad, alebo nejaký iný spôsob splácania – o tom sa už dá baviť.

    Vezmite si, čo hovoril Varoufakis, minister financií. Hovoril o myšlienke, že dnešná dlhová služba zabíja grécky rast, a že Grécko to takýmto spôsobom nemá šancu splatiť. Urobme to teda tak, že podmienime splácanie dlhu na nejaký čas stanovením hospodárskeho rastu na približne 3,5 %. Je to spôsob, ktorým umožní, aby mohlo byť splácanie sociálne udržateľné, aj to, aby sa vôbec mohol splácať dlh. Tento Varoufakisov názor je rozhodne zaujímavý.

    Vyhlásenia Syrizy však boli oveľa radikálnejšie pred voľbami, ako teraz.

    To je realizmus. Vždy ste v nejakom prostredí, vždy vás niečo tlačí. Máte dva štýly politiky. Buď ste opozičný tribún a budete kričať:„Zmeníme to!“ Takéto vyhlásenia sú najradikálnejšie, no je to legitímna opozičná rétorika. Robila to aj Syriza. Ale potom, keď ste v realite, vo vláde a zrazu rokujete s dvadsiatimi siedmimi štátmi, ktoré majú úplne iný názor, tak môžete jedine dosiahnuť kompromis. Nikdy nemôžete dosiahnuť ten svoj názor v tej radikálnej podobe, lebo sa postaví Fín a povie, že nesúhlasí. Postaví sa Nemec a povie to isté. Čo spravíte? Môžete vystúpiť z Eurozóny, čo Syriza nechce, lebo na to nemá mandát gréckych občanov. Dostanete sa do situácie, kedy musíte nájsť kompromis. V tej chvíli je veľmi dôležité, nakoľko je vaša pozícia hodnotová. Ak nemáte ideály, tak úplne zradíte svoje pôvodné predstavy. Ale ak ste hodnotový politik, tak dokážete nájsť niečo, čo je udržateľné pre vašich voličov, ale aj pre vašich partnerov. Je pravda, že nikdy nedosiahnete všetko to, s čím do vlády idete. Preto je dôležité, aby mala ľavica vždy veľmi silné hodnotové zakotvenie, aby potom nezrádzala svoj program, keď robí kompromisy, ktoré sú nevyhnutné a ktoré nezávisia iba od jej vôle.

    Nezdá sa vám nefér voči voličom, že v kampani politici sľubujú niečo, o čom dopredu vedia, že sa nesplní úplne?

    V kampani sa väčšinou sľubujú hodnoty, máloktorý politik sa odhodlá k sľubu konkrétneho kroku. Čiže povie to všeobecnejšie, aby mal manévrovací priestor, bez ktorého sa reálna politika nedá robiť… Keby Tsipras pred voľbami povedal, že buď vyrokuje odpustenie dlhov alebo odídu z Eurozóny, tak to už by bolo príliš konkrétne. Dnes ešte vždy môže povedať: „Snažil som sa, bojoval som, ako sa dalo, no nakoniec som zistil že drvivá väčšina je proti mne. Buď vystúpime z Eurozóny, čo nechcete, alebo to spravíme „takto“. Ľudia to pochopia, ide im o to, aby tam bol človek, ktorý zastáva vec, o ktorú im ide. Nedá sa ísť vždy proti múru, proti väčšine.

    Aký je podľa vás ideálny model fungovania ekonomiky? Keď spomínate tie kompromisy, je možné zaviesť socializmus?

    Zase sme v dvoch rovinách. V  idealistickej, teoretickej rovine obhajujem model trhového socializmu. To znamená napríklad Schweickartov veľmi realistický model: Mikroekonomicky funguje ekonomika na družstvách, tam sa rozdeľujú zisky oveľa rovnostárskejšie, pričom vlastníkmi podnikov sú zamestnanci, čiže ide o družstvá. Makroekonomicky to funguje tak, že medzi družstvami funguje solidarita – nie sú to čistí rivali. Podobá sa to socialistickému štátu, je tam veľmi silná regulácia, zmierňovanie nerovností. Je tam trh. Nie trh práce, ale trh tovaru a služieb. Čo je vízia, ktorú si ja viem predstaviť. Lebo ten trh v rámci určovania ceny môže byť užitočný, ale v rámci ohodnocovania človeka je často veľmi nespravodlivý. Zaujímavá je aj vízia Michaela Alberta, takzvaný Parecon. Ten je ešte bližšie mojej myšlienke, ktorú som obhajoval v knihe Späť k Marxovi?, čiže ohodnocovanie čistého úsilia človeka, t.j. koľko človek strávi v práci a nie jeho výkon, talent či schopnosti. To je síce troška utopickejšia vízia a čisté úsilie je ťažké merať, ale Parecon je určite zaujímavá myšlienka a dá sa s ňou pracovať.

    Praktická rovina je taká, že trhový socializmus ani Parecon do budúceho štvrtku celkom isto nevybudujeme. Čo môžeme urobiť? Sme v Európe ovládanej korporáciami, bankami, globálnou ekonomikou. Keď poviete, že chcete zdaniť korporáciu 75%-ami a tá korporácia sa kvôli tomu zbalí a ide niekam do Malajzie alebo do Maďarska, čo spravíte? Môžete a musíte pracovať so svojou ľavicovou víziou, ale otázka je, čo konkrétne urobiť ďalej, lebo ak vám začnú „štrajkovať“ firmy kvôli prílišnej socialistickej politike a ak kvôli tomu nezamestnanosť stúpne o 5%, už vás o dva roky nezvolia, čiže svoju politickú misiu nesplníte.

    Áno, ale toto je stále rozmýšľanie v intenciách systému…

    Preto hovorím, že realistické. Áno, potom máte možnosť systém atakovať prostredníctvom pouličných, mimoparlamentných praktík, môžete robiť demonštrácie, štrajky, čo sa robí. No máte pocit, že by to niekam viedlo? Ja túto taktiku nechcem delegitimizovať, lebo je to súčasťou demokracie a mám pocit, že to robia rôzne komunistické strany, anarchisti, antiglobalisti, sociálne fóra. No nemám pocit, že by to niekam viedlo, respektíve, že by to viedlo ďalej, ako vysoká politika. V konečnom dôsledku tieto sociálne fóra neposkytujú politickú alternatívu, ktorá by fungovala ako komplexná alternatíva parlamentnej demokracie alebo nejakej participatívnej demokracie. Vždy je treba rozhodovanie na základe kompromisu. Nemôžete svoj ideál presadiť v rámci antiglobalistického hnutia, pretože nie je jeden, ale je ich asi päťdesiat. Musíte sa nakoniec dohodnúť a to riešenie, o ktorom hovoríte, napríklad komunistické, ktoré je protisystémové, de facto nie je realisticky presaditeľné ani v prípade tejto neparlamentnej stratégie, ak chcete ostať v rovine demokratického kompromisu.

    Ani alterglobalizmus, dnes najsilnejšie mimoparlamentné hnutie, nedokáže ponúknuť realistickú blaha2alternatívu. Vezmite si Occupy, aké to bolo svojho času úžasné hnutie, ale neponúkalo žiadnu alternatívu. Nechceli korporácie, nechceli korporátny globálny kapitalizmus, ale keď sa pýtali čo chcú, bol problém. Tu treba diskutovať, aby sme boli v štádiu hľadania alternatív. Nemáte nejakú ucelenú alternatívu, ako kedysi, keď dal na papier konkrétne nápady napríklad Marx. Navyše ani on to nerobil úplne do detailov. Iba hovoril, v čom je kapitalizmus zlý, analyzoval ho, že ho treba nahradiť socializmom, ale ďalej už do detailov nešpekuloval, ako má ten socializmus konkrétne vyzerať v jednotlivých veciach.

    Síce sa profilujete ako antikapitalista, ale v podstate hovoríte, že nie je dnes možná alternatíva voči súčasnému systému, a čo sa dá robiť je systém nejako zmierňovať.

    Nehovorím, že alternatívy nie sú možné. Iba vravím, že hoci teoretické alternatívy existujú, momentálne nie je realistická politická šanca, aby sme ich dokázali zaviesť. Nevylučujem ale, že to neskôr môže byť inak. Zoberte si, čo sa stalo v Grécku len za dva roky – Syriza mala 5% a zrazu má 36%. Keď vznikajú sociálne turbulencie – vojna, veľká chudoba, kríza – vtedy vznikajú nové veci, nové nápady a systém je pripravený na prijatie nejakej alternatívnej vízie.

    Nevylučujem nejakú alternatívu. Hovorím ale, že v dnešnej politickej situácii v Európe, môžem ako politik maximálne podporovať zmierňovanie kapitalizmu. Netvrdím, že je to môj vysnívaný ideál. Aj keď som antikapitalista, kapitalizmom pohŕdam a systémovú zmenu podporujem, hovorím, že ešte na ňu nie sú ešte vhodné okolnosti a preto robím aspoň to, čo sa dá.

    Spomínali ste nezamestnaných a trh práce. Ak je politik tak vyhranený ako vy, že pôsobí na ľavom krídle sociálnej demokracie, tak sa dá predpokladať, že sa bude zaoberať sociálnymi otázkami. Vy ste teraz predsedom v Európskom výbore a členom v Zahraničnom výbore. Zaoberáte sa týmito problémami?

    Vyjadrujem sa k sociálnym témam veľmi aktívne. Keď sme robili zmenu dôchodkového systému, patril som medzi tých, ktorí v parlamente najaktívnejšie rečnili. Čo sa týka rušenia rovnej dane, mal som hodinový prejav. Vyjadrujem sa k sociálnym veciam pravidelne. Ale je pravdou, že som bol vybraný Smerom na európske záležitosti a zahraničnú politiku, lebo mám veľmi dobré vzdelanie vo vzťahu k európskym záležitostiam, hovorím po anglicky a mám mnohé ľavicové kontakty v zahraničí. Navyše, veľa rozhodnutí v sociálnej oblasti dnes padá hlavne v Európe, čiže aj v európskej agende je veľmi veľa sociálnych otázok, vrátane zamestnanosti.

    Snažím sa sledovať progresívne trendy v Európe. Mám možnosť mnohé veci ovplyvniť a komunikovať. Z pohľadu svetovej ekonomiky sme ako Slovensko podľa marxistickej analýzy takzvaná semiperiféria, možno periféria. My nie sme centrum. Tým je západná Európa. A práve v centre sa rozhoduje. Dnes ako malá krajina semiperiférie jednoducho ani pri najlepšej vôli nevieme zvrátiť všetko neoliberálne, čo sa tu deje. Mnohé veci možno zvrátiť jedine v jadre a až potom sa dostanú sem. A aj pre marxistu je preto zaujímavejšie pôsobiť v európskych štruktúrach, kde sa tie zmeny dajú presadiť, lebo západné štáty sú úplne inde, napríklad z hľadiska štruktúry ekonomiky, aj sociálnych vecí.

    Keď sa venujem politike, viem, že teraz je téma Transatlantická dohoda s USA o voľnom obchode, čo môže ohroziť európsky sociálny model. Tam môžem povedať: „Proti tomuto poďme bojovať, lebo to je dnes aktuálne na stole, to je to, čo je politicky v súčasnosti nebezpečné“.Alebo poďme podporiť sociálnu ekonomiku – to sú tie družstvá, tak sa tomu hovorí v EÚ. V Európe ponúkam alternatívy. Používam ich slovník a v ich slovníku sa snažím presadiť aspoň to, čo je možné. To je moja politická stratégia.

    Čo sa týka európskych záležitostí, momentálne najviac rezonujú vzťahy medzi EÚ a Ruskom v kontexte ukrajinského konfliktu. Tam patríte medzi najväčších kritikov postupu Západu. Ako vnímate najnovší vývoj?

    Vždy som Západ kritizoval zato, že robí voči Rusku nepriateľské gestá. Nie preto, že by som bol „rusofil“. Po rusky neviem a nikdy ma to tam nejako neťahalo. Som európsky človek, naozaj hrdý Európan. Chcem, aby bol pre nás inšpiráciou európsky silný sociálny model, nie náboženský, konzervatívny model z Ruska. Ale desí ma, že sa v Európe, kvôli silnému vplyvu USA, dostal do popredia militantizmus voči Rusku, rusofóbia, ktoré nikdy neboli vlastné európskej tradícii.

    Prvý imperiálny počin spravil Západ, keď podporoval Majdan a došlo k tomu, že Ukrajina sa odrazu dostala do západnej sféry vplyvu. Zrazu je na ceste do NATO a Európskej únie. Zrazu je tu geopolitická zmena pomerov a vytlačenie vplyvu Ruska z regiónu. Rusko sa zľaklo a reagovalo. Reagovalo možno nešťastne – je pravda, že jednostranné anketovanie Krymu sa nedá podľa medzinárodného práva vysvetliť, no bola to reakcia. Teraz sa ale všetci snažia Rusko interpretovať ako expanzívneho imperialistu, ktorý sa pustí dobýjať Európu a skončí až niekde v Reykjavíku. To je čistý nezmysel. Nerobme z Ruska nepriateľa. Rusko nemá záujem o expanziu na Západ, iba reagovalo nejakým spôsobom: poďme sa s ním dohodnúť ohľadne vzájomných bezpečnostných záujmov. Treba si uvedomiť, že my, Západ, sme tu tí, ktorí sa rozpínajú. Prestaňme sa rozpínať, nevyvolávajme vojnu, ktorá by bola nakoniec osudová a poďme sa dohodnúť s Rusmi na nejakých podmienkach spolunažívania. Ide o mier. O nič iné. Nikdy som nebol na strane Rusov, len na strane mieru.

    Podobné názory mal aj premiér Róbert Fico. Ten svojho času vyhlásil, že sankcie nefungujú, ale nakoniec sme za ne zahlasovali…

    Vrátim sa k slovu realizmus a pomôžem si Maxom Weberom. Sú dva štýly politiky. Buď etika presvedčenia – ste o niečom presvedčený tak fundamentálne, že by ste za žiadnych okolností nezašli k hľadaniu kompromisu. Ale potom je tu ešte iná „etika“, ktorá sa uplatňuje v reálnej politike. Že predovšetkým záleží na následkoch vašich činov. Weber tomu hovoril „etika zodpovednosti“. To znamená že musíte vždy, aj napriek svojmu presvedčeniu, hľadieť na následky svojich činov…

    Aké by boli teda negatívne následky, ak by Slovensko vetovalo sankcie?

    Skončili by sme. Možno neformálne, ticho, ale skončili. Slovensko by sa dostalo na čiernu listinu EÚ. Predpokladám, že by nás časom z únie vytlačili. EÚ by našla spôsob, ako tie sankcie presadiť. Blokovanie by trvalo tak dva-tri dni. Potom by sa našlo riešenie, že okrem SR zahlasujú všetci za sankcie. Situácia by sa nezmenila, následky voči Rusku by boli tým pádom nulové. Jediné, k čomu by to viedlo je, že by sa SR týmto činom diskvalifikovalo z budúcich rozhovorov ako niekto, kto nie je pripravený na kompromis. To je v diplomacii veľmi dôležité. Načo ísť do boja, ktorý nemôžete nijakým spôsobom vyhrať, keď navyše medzitým vediete aj iné boje? Nikdy sa v politike nehrá jeden boj. Vždy ich je viac. Snažíte sa vybojovať mierovejší prístup k Rusku, potom musíte vybojovať oveľa viac peňazí z eurofondov, veci v oblasti životného prostredia, v oblasti ženských práv, nikdy nevyhráte všetko, ale robíte maximum na všetkých frontoch…

    To je skôr prístup k vazalovi, nie k partnerovi…

    Musíte si uvedomiť, že ste v politike. Jasné, vždy sa môžete vyslobodiť zo systému, odísť a kritizovať ho zvonku. Teoreticky sa môže Fico naštvať, povedať, že aj keď má Francúzsko 60 miliónov obyvateľov a Nemecko 80 miliónov, tak my s 5 miliónmi máme rovnaké právo blokovať celú úniu. Naštve sa, vystúpi z politiky a bude o tom písať nahnevané blogy. To je jedna možnosť. Lebo toto by bola jediná reálna konzekvencia.

    blaha1Alebo si poviete, že Nemci a Francúzi sú mocnejší. Aj Rusi sú mocnejší ako Ukrajina. Oni to vedia a všetci vieme, aké je rozloženie síl vo svete. Na základe toho, že sme malá krajina, máme malý vplyv, a tak sa snažíme vybojovať aspoň niečo. Musíme použiť tie „zbrane“, ktoré máme – vyjednávanie, rokovanie. Keď nás budú považovať za niekoho, kto robí len problémy, tak nikdy nič nevybojujeme. To je vzťah, ktorý vy nazývate vazalstvom, ale keby nebolo EÚ, myslíte si, že by to bolo iné? Domnievate sa, že by nám aj tak nediktovali väčšie štáty? Jednoducho žijeme v geopolitickej realite. Aj Mexiko by si možno zvolilo inú cestu, keby nežilo pod takým silným štátom, ako sú USA.

    Môžem písať na blogoch, v knihách, ako systém funguje, aký je nespravodlivý. Áno, je to tak. Ale teraz sa ma pýtate ako politika. Nie ako vedca. Ako politik viem, že pre premiéra otázka nestojí, že je to nespravodlivé, že je to vazalstvo a malo by to byť inak. On rozmýšľa v intenciách: čo spraviť, aby presadil to, čo potrebuje presadiť dnes a zajtra, nie o sto rokov. To je politická úvaha. A to, o čom hovoríte je skôr filozofická úvaha. Áno, ten systém by mohol byť iný, ale neviem to dnes či zajtra zmeniť. Z toho vyplýva, že politika je iné remeslo, ako je veda, filozofia alebo politický aktivizmus.

    Kritika Západu na Rusko sa týka najmä na prezidenta Putina. Vidíte nejakú alternatívu v Rusku voči Putinovi?

    Často používam túto myšlienku, aj v parlamente som to hovoril, že alternatívou proti Putinovi sú ešte hrozivejšie mená ako je Žirinovskij(predseda LDPR pozn. red.) alebo Zjuganov (predseda komunistov pozn. red.). Nemyslím to teraz ako kritiku Zjuganova, hovorím to iba ako číry fakt, že  vo vzťahu k Západu je určite nebezpečnejší ako Putin. Obaja spomínaní páni sú radikálnejší politici, to znamená, že Zjuganov aj Žirinovskij by do veľkej vojny zrejme išli. Možno aj jadrovej. Netrúfam si odhadnúť. Putin je stále kompromisnejší, ako tí dvaja. Ale nejaká prozápadná alternatíva voči Putinovi, o akej hovoria západní politici, v Rusku jednoducho neexistuje.

    Tu je ten paradox. Oslabujeme Putinov režim sankciami, znižovaním ceny ropy a všelijakými „fintami“ – jednoducho ekonomickou vojnou, aby vznikla alternatíva, nejaký ruský „Majdan“. Aby moc získali prozápadní politici. No ale ak aj v Rusku takí sú, sú úplne marginálni. Nepriamo tak teda Západ skôr podporuje takých politikov ako je Zjuganov a Žirinovskij. Čiže sankcie sú nezmysel aj z pohľadu cieľov Západu. A to nie je obhajoba Putina, ale realizmus. Jasné, aj pre mňa by bolo ideálne, keby v Rusku vyhrala nejaká demokratická ľavicová strana, veľmi jednoznačne zavádzajúca progresívnu socialistickú politiku, akú si predstavujem. Ľavicovú, rovnostárskejšiu, sociálnu aj tolerantnú. Ale dnes tam žiadna taká strana nie je.

    A čo vláda v Kyjeve? Ako ju vnímate?

    Veľmi kriticky. Nemôžem podporovať vládu, v ktorej sedí človek ako Ľaško, čo je krajná pravica. Na Ukrajine je veľký vplyv rastúceho fašizmu, čo ma desí. Myslím si, že ukrajinská vláda nie je pripravená na kompromis.

    Pre mňa vyvstáva teraz otázka, či sú tí ľudia v ukrajinskej vláde naozaj takí nerealistickí, že si myslia, že môžu odseknúť vplyv Ruska, alebo sú len Západom podnecovaní a udržiavaní v  umelých nádejach vo vzťahu k  Rusku. Pretože Ukrajina je jednoducho slabšia ako Rusko. To, že cítia psychologické krytie USA a západnej Európy je nesprávne. Každý trochu realistický politik by si už dávno sadol za rokovací stôl s Ruskom. Nebyť Západu, urobia to aj Ukrajinci a nekántrili by vlastných ľudí na východe. Tým, že majú Ukrajinci za chrbtom veľké západné mocnosti, cítia sa byť silnejší a sú oveľa agresívnejší. Navyše, vytvárajú sa ilúzie, že Ukrajina bojuje priamo s Ruskom. Treba jednoznačne povedať, že na Ukrajine je občianska vojna a Kyjev bojuje s vlastnými občanmi. Keď to isté robil Miloševič v Srbsku voči albánskej menšine, ktorá bola v separatistickej polohe, ako je dnes Donbas, tak vtedajšia Európa kričala na Miloševiča, že je masový vrah a chce vyvraždiť vlastných občanov. Ale keď dnes robí Porošenko voči vlastným občanom to isté, že namiesto jednania o zmieri bojuje, a ešte ich definuje ako teroristov? To je niečo, nad čím by Európa nemala zakrývať oči.

    Západ však doslova prehliada zásahy do ľudských práv nielen na Donbase. Vláda v Kyjeve sa otvorene snaží odstrániť nepohodlné politické sily. Narážam na podnet vlády zakázať Komunistickú stranu Ukrajiny. Viete o tejto kauze? Lebo napriek Vašim sympatiám s ľavicou som nepostrehol vo vašich vyjadreniach, poukázanie na snahu kyjevskej vlády zakázať KSU a tieto snahy sú tu už niekoľko mesiacov.

    Spomínal som to, samozrejme kriticky. Síce iba na Facebooku, pretože toto nie je téma, ktorá by zaujímala médiá, ale kritizoval som to. Keby to médiá zaujímalo, mohli to u mňa na sociálnej sieti vidieť a zverejniť to, pravidelne to robia. Čo je ale podstatné, Komunistickú stranu Ukrajiny nakoniec nezakázali. Chceli to urobiť, dosť ich šikanovali, ale pred voľbami nakoniec formálne neboli zakázaní. Boli šikanovaní, ostrakizovaní, existovali mediálne štvanice, navyše im vypaľovali aj sídla – bolo to hrozné. Upozorňoval som na to, ale pravdou je, že ich nakoniec formálne nezakázali. Viedlo to k tomu, čo je pre Kyjev užitočnejšie a síce, že komunisti sa kvôli všetkým tým nechutným tlakom do parlamentu nedostali. Ale neboli formálne zakázaní, takže nikto nemôže Kyjevu vytýkať, že ich zakázal ako nejakí otvorení fašisti. 

    Súdny proces neskončil, stále trvá. Najnovšie bol odročený do augusta. Čiže ukrajinskí komunisti stále čelia zákazu. Nemyslíte si, že zákaz istej politickej strany, bezo ohľadu na to, či je komunistická alebo hocijaká iná mohol niektorým politikom v Bruseli otvoriť oči?

    Ak by som si myslel že zákaz KSU niekomu otvorí oči, bol by som veľký idealista. „Naozaj chcete tolerovať Jaroša, Ľaška? Vidíte realitu rastúceho fašizmu, lapsusy oligarchov, korupciu, toto chcete tolerovať len preto, že tu máme Ukrajinu, cez ktorú bojujeme s Ruskom?,“ pýtal som sa týmto spôsobom na viacerých fórach politikov z Poľska, Česka, Maďarska, Talianska… Jeden Poliak mi povedal, že musíme nad ukrajinským fašizmom prižmúriť jedno oko, pretože v súčasnosti je väčšia hrozba Rusko, ako Ukrajina. Inými slovami, mali by sme vraj odpustiť to, čo by nikdy Európania neodpustili žiadnemu členskému štátu EÚ – to je základná lajna vyjadrení viacerých európskych politikov a mne sa to protiví.

    Je zlé, že na Ukrajine dokážeme tolerovať takých ľudí, ktorí nepatria do európskej politiky. A takejto krajine ponúkame členstvá a asociácie. Nepáči sa mi to, ale veľa vecí s tým nenarobím. Môžem na to iba upozorňovať, a to robím. Rastúci fašizmus na Ukrajine spomínam na každom fóre. Naposledy v novembri v Ríme na stretnutí všetkých predsedov Európskych výborov. Tieto informácie sú na internetových sieťach spomenuté. Stane sa, že médiá niečo preberú, ale málokedy, snažia sa moje názory skôr ignorovať alebo na mňa útočiť. Aj keď som na sociálnych sieťach vyslovene kritizoval situáciu s KSU, bolo očividné, že ukrajinskí komunisti nie sú nosičom toho, čo by rozpútalo európsky odpor. Komunisti sú v Európe všeobecne najviac pranierovaní a najmenej hodní ochrany. Lebo sú najnebezpečnejší pre korporácie, banky a tých, ktorí ovládajú politiku. Od systému sa podpory nedočkajú, aj keď sa dejú nespravodlivosti. Je v tom pokrytectvo, ale tak to žiaľ je.

    Rozhovor viedol

    Artur Bekmatov

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist