zmenšiť zväčšiť text
Články
  • O podiele komunistov pri rozbití ČSR a víťaznom ťažení fašistov v Európe

    Júl 23rd,2015 Posted in Analýzy, Články, Kroky do minulosti

    partizaniKritická reakcia na článok

    V súčasnosti sme si zvykli na rôzne dezinterpretácie dejín od rôznych „pisálkov“, ktorí sa prostredníctvom histórie pokúšajú dokázať svoju pravdu, avšak aj v tom množstve prác, odborných textov a článkov sa priam vymyká priemeru príspevok Romana Jančigu „O podiele komunistov pri rozbití ČSR a víťaznom ťažení fašistických síl v Európe“, zverejnený na portáli „jetotak.sk“ dňa 29. júna 2015.

    Článok priam tendenčne zmanipulovaný a s viacerými historickými nepresnosťami. Pritom autor začína vcelku správne – Hlinková slovenská ľudová strana v rámci politickej pôsobnosti v období predmníchovskej republiky mala skutočne v programe spočiatku menšie nacionalistické návrhy v oblasti školstva, súdnictva, neskôr už aj autonómne požiadavky, čím sa naplno prejavila iredentistická a separatistická činnosť. Približne potadiaľto v úvode článku je to správne, v ďalšej časti článku autor prichádza na „zaujímavú“ myšlienku, že práve Komunistická strana Československa bola tou stranou, ktorá hoci skryto, ale predsa len pomáhala Hlinkovcom v ich politickej činnosti. Odôvodňuje to viacerými narýchlo zbúchanými faktami počnúc Maďarskou republikou rád a končiac paktom Molotov-Ribbentrop. Že ide o značne podvrhnuté fakty netreba nejak zvlášť zdôrazňovať. 

    Zavádzanie prvé: Maďarská republika rád chcela obnoviť veľké Uhorsko

    Už prvá myšlienka ohľadom vzniku Maďarskej republiky rád a jej podpore zo strany Sovietskeho zväzu je značne skreslená. Československo a ostatné štáty vznikli ako dôsledok prvej svetovej vojny a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Sovietske Rusko bolo prvým štátom, ktoré umožnilo porobeným národom ísť vlastnou cestou, dôsledkom toho bol vznik samostatných štátov Poľska a Fínska, ktoré boli kedysi súčasťou Ruskej monarchie. Tento krok prispel aj k tomu, že západné mocnosti pod vplyvom udalosti sa museli rozísť so zamýšľaným návrhom federalizovanej Rakúsko-Uhorskej monarchie a museli uznať právo na svojbytnosť ovládaných národov. Vznik Maďarskej republiky  rád, nebol výsledkom nejakých separatistických snáh maďarskej iredenty, naopak bol to dôsledok vyhrotených medzinárodných vzťahov. Európa v dôsledku nepriaznivej hospodárskej situácie a dlhoročnej vyčerpávajúcej „veľkej vojny“ sa aj prostredníctvom ruských udalostí dostala do revolučného kvasu, ktorý síce bol krátky, ale o to silnejší a výbušnejší. Maďarská republika rád nebola jediná svojho druhu, takéto krátkodobé štátne útvary vznikli aj na území Nemecká (Bavorská republika rád), časovo však nemali dlhého trvania a do niekoľkých dní boli porazené. V Maďarsku v tomto období nešlo o nejaký nacionalistický experiment, naopak Bela Kún sa snažil vychádzať zo skúsenosti Ruskej sovietskej republiky. Výsledkom bolo aj uznanie tzv. Slovenskej republiky rád, prvého socialistického štátneho útvaru na našom území. Maďarské iredentistické kruhy naopak podporovali československú a rumunskú buržoáziu v boji proti  republikám rád, a po porážke Maďarskej republiky rád zaviedli na území Maďarska krvavý biely teror. Množstvo maďarských občanov hľadalo v tom čase pomoc v susednom Československu.

    Zavádzanie druhé: KSČ umožnila nástup fašizmu

    Ďalšou nezmyselnou myšlienkou je podpora separatistických tendencií zo strany Komunistickej strany Československa v 30. rokoch. Autor článku za základ týchto myšlienok považuje V. zjazd Komunistickej strany Československa, ktorý sa uskutočnil vo februári 1929 a jeho závery. Citovanú rezolúciu autor tendenčne a nepresvedčivo upravil, aby podporil vlastné myšlienky. Aká bola v skutočnosti pravda? V komunistickej strane boli síce nacionalistické tendencie v tzv. Hlohoveckom memorande utvorenom skupinou Júliusa Verčíka, avšak spomínaný V. zjazd sa s týmito myšlienkami vysporiadal a uznal ich za revizionistické. Autor v spomínanej rezolúcii má čiastočne pravdu, zjazd skutočne potvrdil tézu, že „Československo je súčasťou imperialistického systému európskeho a je samo imperialistickým štátom“. Avšak, a to je podstatné, zabudol dodať, že bola úplne iná medzinárodnopolitická a hospodárska situácia, ako bola neskôr roku 1938/39. Autor sa pokúša dokázať, že táto téza bránila Československu brániť sa pred separatistickými požiadavkami slovenských a nemeckých fašistických strán, že vďaka tejto tézy komunistického zjazdu Československo priam kapitulovalo pred Hitlerom, keďže závery a rezolúcie komunistických zjazdov boli pre komunistov podstatné a smerodajné v politickej činnosti. Táto úvaha autora je veľmi skreslená a nelogická, v snahe dodať rezolúcii vážnosť neuviedol rozdiely v politickej a hospodárskej situácii a neuviedol ani rozhodnutia VII. kongresu Kominterny a VII. zjazdu KSČ, ktorý rokoval v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Dôvod je jednoduchý, autorovi sa to do článku nehodilo. Komunistickí poslanci po V. zjazde KSČ skutočne odmietali vynakladať ďalšie sumy na zbrojenie a odmietali aj militarizáciu ekonomiky a militarizáciu mládeže, treba však poznamenať, že to nerobili z dôvodu odmietania hrozby zo strany hitlerovského Nemecka, robili to z dôvodu, a v tom má autor pravdu, že považovali Československo za imperialistický štát, ktorý je vo vleku francúzskych a britských imperialistických kruhov. Z tohto dôvodu vzrastalo riziko napadnutia Sovietskeho zväzu zo strany týchto krajín, čoho náznaky boli práve v 30. rokoch 20. storočia. Takže nešlo o kapituláciu československých komunistov pred Hitlerom, nešlo ani o podporu hlinkových separatistov z HSĽS, šlo o obavy zo zosilnenia militaristických antikomunistických nálad, ktoré paradoxne umožnili Hitlerovi dostať sa k moci a zaútočiť na Sovietsky zväz. Komunistická strana Československa stála pred i po V. zjazde KSČ na stanovisku internacionálnom, čoho dôkazom bolo aj pomerne rýchle zjednotenie všetkých národnostných komunistických skupín v Československu. Autor svoje myšlienky uvádza na príklade sociálnodemokratického politika Dérera, pričom však zabúda na jeden podstatný fakt. Ak sa komunistické skupiny počas necelého roku 1921 zjednotili na internacionálnom základe, v Československu pôsobili dve sociálnodemokratické strany – česká a nemecká. Ešte v priebehu roku 1921 československí socialisti boli vo vládnej koalícii (tzv. červeno-zelenej) a nemeckí socialisti boli v opozícii, podotýkam na stanovisku  nacionálnom. Na toto zrejme autor článku chtiac-nechtiac zabudol.

    Zavádzanie tretie: Robotnícke štrajky boli „protičeskolsovenským“ odbojom

    Skreslene sa autor vyjadruje aj o sociálnych konfliktoch proletariátu v období prvej ČSR, ktoré autor považuje za akýsi „protičeskoslovenský“ odboj, za „práva ujarmených národov na sebaurčenie.“ Opäť je to splietanie piateho cez deviate a skresľovanie dejín. Komunistická strana ako strana proti systémová a internacionálna, zastupovala a bránila práva tých najchudobnejších, a bolo jedno, či je to občan českej, slovenskej, nemeckej, či  rusínskej národnosti. Komunisti vždy stáli nezmieriteľne proti českým, ale aj slovenským, nemeckým, maďarským vykorisťovateľským zložkám, ale nezmieriteľne však bránili záujmy pracujúcich a nebrali ohľad na národnostnú príslušnosť.

    Komunisti boli aj v prvých radoch pri obrane republiky pred hrozbou hitlerovského Nemecka. Autor v snahe zobraziť komunistov ako „tichých podporovateľov“ hlinkových separatistov zabúda  na podstatné fakty. Zabúda na to, že komunistické tlačoviny boli cenzurované viac ako separatistické tlačoviny nemeckých a slovenských separatistov, pritom komunisti vo svojich tlačovinách mobilizovali na obranu republiky. Komunistickí poslanci naliehali na vládu i prezidenta, aby nekapitulovali pred Heinleinom a Hlinkom, aby bránili republiku. Aj v čase Mníchova žiadali, aby sa Československo bránilo, aby nepodľahlo nátlaku, aby ani krok neustúpilo. Naopak Heinlein a Hlinka systematický deštrukčne pôsobili na rozbití republiky, pod ochranou bezpečnostných zložiek prenasledujúcich komunistov.  Tie politické strany, ktoré autor považuje za demokratické, a ktoré podľa neho bránili republiku v krízových rokoch, ako prvé kapitulovali, komunisti sa stali vedúcou zložkou domáceho odboja v protektoráte i v klérofašistickom Slovenskom štáte. Slovenské národné povstanie bolo pripravené V. ilegálnym vedením ÚV KSS pod vedením dr. Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského a Karola Šmidkého. V. ilegálne vedenie nadviazalo styky s demokratickým odbojom a prispelo k porážke fašizmu, ktorý mohol byť porazený oveľa skôr.

    Zavádzanie štvrté ZSSR bol spojencom Hitlera

    Autor nesprávne zhodnotil aj pozíciu Sovietskeho zväzu v medzinárodnopolitickom dianí v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Treba dôrazne pripomenúť, že Sovietsky zväz ako jediný štát v tomto období bol nezmieriteľným protivníkom Hitlera.

    Naša “buržoázna” historiografia, i západná historiografia povrchne a klamlivo hodnotí podpísanie paktu medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. V skutočnosti Sovietsky zväz ako jediný štát od roku 1938 bol jediný štát, ktorý zaujal nezmieriteľné stanovisko voči Hitlerovi. Hoc aj sám bol ochotný brániť Československo bez účasti Francúzska. To Beneš odmietol, následne, roku 1939 v máji, námestník komisára zahraničných vecí Vladimír Petrovič Poťomkin rokoval s poľským premiérom  Beckom o vzájomnej pomoci v boji proti hitlerovskému fašizmu. Hneď druhý deň poľský veľvyslanec v Moskve Waclaw Grzybowski pri rokovaní s ľudovým komisárom zahraničných vecí Molotovom odmietol nielen zmluvu o vzájomnej pomoci, ale aj britsko-francúzsko-sovietske záruky Poľsku. Tým pádom Poľsko rozhodlo a pritom vedelo, že mu hrozí bezprostredné nebezpečenstvo. V ruskom archíve je text, kde sa poľský veľvyslanec vyhráža, že budú spojencami Nemecka a pôjdu s ním na Moskvu.
    12. augusta 1939 v Moskve (opäť to autor nespomína) sa konalo rokovanie sovietskej, britskej a francúzskej vojenskej delegácie. Sovietsku delegáciu viedol maršal Kliment Jefremovič Vorošilov, francúzsku delegáciu generál Jacques Doumenc a britskú admirál Paul Drake. Sovieti navrhovali 3 body, ktoré boli ústupkom:

    1). Veľká Británia, Francúzsko a Sovietsky zväz musia bezpodmienečne uzatvoriť obranný (!) ale účinný pakt o vzájomnej pomoci

    2) Tieto tri mocnosti musia poskytnúť záruky všetkým krajinám, ktoré hraničia so Sovietskym zväzom, a iným krajinám v strednej a východnej Európe

    3) Tieto tri mocnosti musia uzavrieť konkrétne dohody o okamžitej a účinnej pomoci v prípade agresie proti ktorejkoľvek z nich alebo proti krajinám, ktorým tri mocnosti poskytli záruky.
    Západné mocnosti neboli ochotné na tieto návrhy pristúpiť a nechceli Sovietom pomôcť. Veď prečo aj? Celkovo chladný prístup Veľkej Británie a Francúzska pri spoločných jednaniach, Stalina silne odrádzal od spojenectva s týmito dvoma kapitalistickými štátmi. Horúčkovité rokovania prebiehali od marca 1939 do augusta 1939 a Veľká Británia sa ani jeden krát neobťažovala, aby do Moskvy na rokovania vyslala niektorého zo svojich ministrov (!), aj napriek tomu, že Moskva vždy posiela všetky svoje listy britskému ministerstvu zahraničných vecí. Neúspešná bola aj žiadosť námestníka ľudového komisára ZSSR Jakova Zacharieviča Surica o zvolanie konferencie ministrov zahraničných vecí. Suric navrhoval, aby sa toto rokovanie uskutočnilo do 1. septembra 1939 za účasti ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR.

    Sovietska diplomacia urobila ešte jeden ústupok – navrhovala, nech miesto rokovania vyberú oslovení “partneri” najlepšie v niektorom hlavnom meste spomínaných troch krajín. Suric navrhoval Moskvu, ako strategický najbližšiu k Poľsku, avšak ponechal rozhodovanie na západných “partneroch”. Na oplátku požadovala sovietska diplomacia, aby vplývali západní “partneri” na poľskú vládu a viedli ju k spoločnej spolupráci všetkých zúčastnených krajín. Sovietsky zväz si logicky uvedomoval nebezpečnú situáciu na západnej hranici svojej vlasti. Na návrh odpovedala francúzska diplomacia neurčito a britská nemala ani potrebu na memorandum sovietskej vlády reagovať. Rovnako neúspešne skončilo rokovanie vojenských delegácií v Moskve. Bolo jasné, že západ sa pokúša vmanévrovať Sovietsky zväz do vojny s hitlerovským Nemeckom, čo si Sovietsky zväz v tomto rozpoložení vojenských síl nemohol dovoliť, zvlášť keď garantoval nezávislosť Mongolska v tom čase bojujúceho proti militaristickému Japonsku. Pakt Molotov-Ribbentrop bol otázkou času.
    Upozorňujem na jeden dôležitý fakt – Pakt s nacistickým Nemeckom, ktorý uzavreli Sovieti nebol prvý. Rok predtým podobný pakt uzavreli aj vlády západných krajín, ktoré rokovali s Hitlerom o spoločnom postupe proti Sovietskemu zväzu, a to konkrétne v lete roku 1939. Ruský historik Volkogonov hovorí o “vynútenom kroku” a ja s ním súhlasím. Sovietsky zväz nemal inú možnosť postupu.

    Zhrnuté závery sú len skromným príspevkom na článok na mnohé nepresnosti, ktoré uviedol na stránke Roman Jančiga v snahe dokázať niečo, čo nie je pravdou…

    Ivan Lulják

    autor je historik

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist