zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Zaslúži si Husák pamätník?

    November 23rd,2016 Posted in Články, Kroky do minulosti, Z domova
    OLYMPUS DIGITAL CAMERA

    Husák ako vysokoškolák

    „Od mladosti som veril svetlým ideálom socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam i naďalej verný.”

    Gustáv Husák, december 1989

    Októbrová iniciatíva za odhalenie pamätníka Gustávovi Husákovi vyvolala v niektorých kruhoch  menšiu vlnu nevôle. K Hitlerovi prirovnal Husáka politológ Miroslav Kusý (ten Kusý, ktorý si podal prihlášku do KSČ v čase, keď Husák hnil v base, ten Kusý, ktorý to dotiahol až na vedúceho ideologického oddelenia ÚV KSS). Kollárov križiak Milan Krajniak zase v stanovisku k Husákovej tabuli označil komunistov za extrémistov (aby o niekoľko dní označil za extrémistu aj samého seba) a pobavil aj predseda kedysi rešpektovaného KDH Alojz Hlina, ktorého myšlienka na Husákovu tabuľu rozčúlila, pretože to je podľa neho len snaha zaujať (áno, povedal to ten istý Hlina, ktorý ak sa práve nevezie na tanku pod Slavín alebo do Krajnej Bystrej, tak zamurováva vchod do nebankovky). A našou iniciatívou sme nepotešili ani podpredsedu národniarov Antona Hrnka – údajne táto otázka nie je aktuálna. Aktuálna zrejme, podľa pána poslanca, bola v osemdesiatych rokoch, keď vstupoval do KSČ (1981) a keď ako historik na začiatku perestrojky označoval vo svojich štúdiách KSS ako „jedinú dôslednú antifašistickú silu v boji proti prehlbujúcej sa fašizácii ľudáckeho režimu.“

    „KSS organizovala odpor slovenského ľudu proti účasti na bratrovražednej vojne proti ZSSR, stála pri zrode a bola organizátorkou jednotného antifašistického Národného frontu na Slovensku. Členovia jej V. ilegálneho ústredného vedenia – K. Šmidke, G. Husák a L. Novomeský – boli hlavnými iniciátormi a tvorcami Vianočnej dohody o SNR z roku 1943, ktorá predznamenala začiatok novej etapy našich národných a štátnych dejín,“ napísal Anton Hrnko v roku 1985 a som si istý, že ak by sa v tej dobe dozvedel o možnosti pamätnej tabule pre Husáka, tak by ju podporil všetkými desiatimi. Vtedy to totiž bolo aktuálne…

    Ľudia, ktorí menia dobu vs. ľudia, ktorých mení doba

    Vyššie spomínaní páni nie sú ľudia, ktorí menia dobu, ale ktorých mení doba. Považujem to za potrebné uviesť v kontexte toho, že nimi kritizovaný Husák, na rozdiel od nich, nikdy zo svojich zásad, princípov a presvedčení neuhol. Komunistom bol už ako vysokoškolák, väzenie ľudáckeho režimu si vyskúšal už v rokoch 1942-1943 v Ilave, no už mesiac po prepustení sa podieľal na zjednotení komunistického a občianskeho odboja spečateného Vianočnou dohodou. O ďalší rok stál spolu s ďalšími komunistami a demokratmi na čele Slovenského národného povstania, ktoré možno s plnou vážnosťou označiť za jeden najsvetlejších bodov v našich novodobých dejinách.

    husak1-690x692

    foto: TASR

    „Chorého, ubitého, s omrzlinami, ma previezli naspäť do Ruzyně. Nohy opuchnuté a čierne od omrzlín. Z tváre a rúk mi schádzala omrznutá koža. Dostával som srdcové záchvaty. Musel ma liečiť doktor.“ Nie, týmito riadkami nepopisoval Husák ilavské väznenie v roku 1942. Sú to spomienky na vyšetrovaciu väzbu v roku 1951, keď ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Husáka však nezlomili – vydržal tie najtvrdšie metódy výsluchov – tri krát ho donútili podpísať priznanie, ale tri krát ho odvolal. Vyšetrovacia väzba mu bola predĺžená trinásťkrát, z toho štyrikrát bez povolenia generálnej prokuratúry. Práve Husákovo nástojčivé odmietanie viny zachránilo život Ladislavovi Novomeskému a ďalším „buržoáznym nacionalistom“. Na slobodu sa dostal až v roku 1960 – stále ako presvedčený komunista, aby v priebehu šesťdesiatych rokov, najmä v roku 1968 inicioval a presadzoval prijatie ústavného zákona o federalizácii ČSSR, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Niekoľkí historici dnes správne poukazuje na fakt, že vďaka tomuto zákonu sa mohlo Československo o niekoľko desaťročí neskôr rozdeliť bez väčších konfliktov a problémov.

    Druhou, dnes už chronicky známou, stranou mince je Husákovo pôsobenie od podpisu moskovských protokolov v roku 1968. Práve toto obdobie dnes vyvoláva mnoho otázok a je príčinou averzie voči osobe Gustáva Husáka. Skúsme však zostať nad vecou – brať s rezervou prednovembrovú prezentáciu Husáka ako nositeľa industrializácie a rozvoja Československa, no zároveň neskĺznuť do čisto osobnej roviny preferovanej najmä súčasnou historiografiou, ktorá Husáka zatracuje napríklad za to, že z pozície prezidenta nechal ďalej vo väzení aj svojho priateľa Milana Hübla. Husák bol predovšetkým politikom, a preto ho takto vnímajme. Ako politika, ktorý vedel realisticky zhodnotiť svoje aktuálne možnosti, ale aj limity. Politika, ktorý vývoju po roku 1968 vtlačil jasnú koncepciu, alternatívu ktorej predstavovalo už len konzervatívne krídlo KSČ vedené Biľakom, Indrom či Kapkom.

    Aj v poaugustovej etape Husákovho života však treba zdôrazniť dva zaujímavé momenty, ktoré sú dnes obchádzané. Prvým je zriadenie slovenskej cirkevnej provincie koncom roku 1977, tento krok, na ktorom má podiel aj Husák znamenal osamostatnenie sa rímskokatolíckej cirkvi na princípe štátnych hraníc. Do decembra 1977 totiž rímskokatolícka cirkev spadala do Ostrihomskej provincie. Druhým momentom sú udalosti po 17. novembri 1989, kedy Husák, napriek slabnúcemu vplyvu, patril medzi politikov, ktorí do poslednej chvíle odmietali nasadenie sily.

    Očista kolektívneho svedomia revíziou dejín

    Slovenský národ  má zrejme zakódované vo svojej povahe očisťovať si kolektívne svedomie revíziou národných dejín. A niet viditeľnejšieho spôsobu ako nahrádzanie starých pamätníkov novými a nekritickým budovaním kultov osobnosti.

    Asi preto sme v prvých rokoch Československa s obrovským nadšením búrali sochu Márie Terézie v Bratislave, v roku 1939 zase odstránili československého leva a nahradili ho Hlinkovým kultom a Štefánikovými pamätníkmi, aby sme ich o necelé desaťročie mohli búrať a nahrádzať inými kultmi a pamätníkmi. Až prišiel november 1989. A po ňom sme zavrhli všetkých, ktorí mali dočinenia s komunistickými myšlienkami. Proces očisty svedomia drastickou revíziou dejín (koľkou to už v priebehu jedného storočia?) nehľadel na to, kto bol kto. Komunisti nemali viac mať pozitívne miesto v našich dejinách.

    A tak sa dnes už nedozviete, že kedysi sme mali poslancov, ako Štefan Major, ktorý v hladových pochodoch utŕžil nejednu ranu pažbou pušky prvorepublikového četníka. Pripomenúť si Ladislava Novomeského či Vladimíra Clementisa sa dnes odváži len hŕstka, prevažne starších ľavičiarov nostalgicky spomínajúcich na časy zašlej slávy SDĽ. Aj to len tak potichu, nesmelo a medzi svojimi – majúc pre prípad potreby vždy na jazyku argument, že veď ich zavreli (a jedného z nich dokonca aj popravili) vlastní. Nechali sme upadnúť do zabudnutia desiatky mladých antifašistov ako Janko Bačík, Eugen Guderna či Mirko Nešpor, pretože boli komunisti. Českí a slovenskí príslušníci interbrigád v Španielsku, ktorí boli našimi prvými bojovníkmi proti fašizmu, akoby ani neexistovali. A nadôvažok, ničenie toho mála pamätníkov, ktoré prežilo ponovembrovú očistu kolektívneho svedomia, dnes oceňujeme ako heroický čin.

    husak2

    foto: TASR

    Principiálnym komunistom upierame ich pozitíva, no u tých, ktorí zavčas zistili, kde je sever sme naopak zabudli na ich negatíva. A tak sme si po novembri 1989 postavili na piedestál nedotknuteľnosti Alexandra Dubčeka ako strojcu Pražskej jari. Aj keď nie je známy jediný ucelenejší ideový koncept z pera Dubčeka. Zostala len okrídlená fráza „socializmus s ľudskou tvárou“ (pričom sa zabúda na fakt, že ak niekto vdýchol tejto fráze určité ideové mantinely, tak to bol Ladislav Novomeský) a navyše, ani samotná fráza nepochádza od Dubčeka.

    Z Dominika Tatarku sme spravili morálnu ikonu, nepoškvrnený a nepoškvrniteľný obraz disidenta komunistického režimu, avšak zabudli sme už na to, že to bol práve Tatarka, kto začiatkom päťdesiatych rokov na stránkach novín žiadal pre Clementisa smrť. Zabudli sme, že kým Novomeský s Husákom  tvrdli v base a Clementisova manželka už bola vdovou, Tatarka písal propagandistické pamflety. „Je nám smutno. Je nám žiaľ. Je nám clivo, ako nám ešte nikdy nebolo… Milovaný náš, nesmrteľný náš súdruh Stalin, teraz nám je o to drahšia každá vaša myšlienka, poučenie, dobrá,“ napísal v roku 1953 Tatarka. O tri roky na to, už píše Démona súhlasu.

    Z Andreja Hlinku sme vytvorili „otca národa“, pričom vidíme len jeho prínos k posilneniu slovenskej identity v časoch maďarizácie či v období prvej republiky, no prehliadame jeho otvorené sympatie k fašistickým režimom, totalitárne vedenie strany či korupčné škandály. A v podobnom duchu by sme mohli pokračovať ešte dlho, pretože politické osobnosti dejín nie sú čierno-biele. Osobnosti našej histórie nemožno deliť na nedotknuteľné morálne ikony a zatratencov, ktorí nemajú právo na miesto v dejinách. História je predovšetkým o objektívnom posúdení všetkých kladov aj záporov, o zhodnotení prínosu pre Slovensko. A Husákov prínos je nespochybniteľný. 

    Artur Bekmatov
    šéfredaktor

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist