zmenšiť zväčšiť text
Články
  • Cesta posledných komunistov (esej)

    Máj 19th,2014 Posted in Články, Komentáre, Publicistika

    Využívajúc ponuku časopisu Kroky na autorský článok v súvislosti s mojou kandidatúrou vo voľbách do Európskeho parlamentu 2014 na kandidátnej listine Komunistickej strany Slovenska, ocitol som sa už v tradičnom „súboji“ s tisícmi odborných prác, štatistík, miliónmi čísiel, grafov a faktov, z ktorých podľa možností čo najnovších a najodbornejších verzií už roky dávam dokopy aspoň trochu i pre laika zaujímavé prednášky, blogy a verejné vystúpenia o tom, kde, prečo a s akou „perspektívou“ je dnes vo svete globálneho feudalizmu s maskou oligarchického kapitalizmu tá naša mnohými zároveň milovaná a nenávidená krajina. Tento krát však napokon už metráky týchto múdrych vecí odkladám bokom. Históriu píšu víťazi – víťazov opäť poráža história, „morálka“ je obvykle len poslednou obranou v prežitie dúfajúceho malomeštiactva, … etická skúsenosť je jediná reálne autentická, no len veľmi ťažko prenosná. Načo zahlcovať tisíckrát prekrútený obraz našej skutočnosti ďalším číselným a faktografickým smogom? Načo opätovne vitkovic5šokovať akýmikoľvek tvrdými dátami, keď zopár vyvolených a ich analyticko-mediálnych poskokov znova zaujme pózu ignorantského prehliadania a predplateného smiešneho „oponovania“ stovkami blogov, politických vyhlásení a uisťovaní o našom správnom smerovaní v Európskej únii a v globálnom svete? K čomu by bolo opakovanie mnou už nespočetne krát vyslovovaného, citovaného a „kričiaceho“ v dobe a v krajine, z ktorej rozum, česť a skutočný záujem o prospech väčšiny už dávno odišli? 

    Vo chvíľach takejto prazvláštnej analýzy mi už roky automaticky napadajú dva chronické výjavy. Prvým je 5. strana môjho vysokoškolského indexu so zápočtom z 18.12.1987 z onoho mýtického predmetu „Dejiny MRH a KSČ“. Pamätám si to ako dnes, hneď v 1. ročníku nám to známy prišiel „priateľsky“ preberať, namiesto pôvodne ohláseného docenta, malý ružovučký agilný absolvent povestného Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov – alma mater to mnohých dnes úspešných finančných oligarchov, diplomatov a politikov – spolužiak a osobný priateľ Gorbačova. Spojil povinné s užitočným – za pol roka pretestoval náladu elitného krúžku vtedajšej VŠE (dnes EU) „Politickej ekonómie“, ich ochotu prijať už vtedy predkalkulovanú perestrojkovú kontumačnú prehru reálneho socializmu. Presne o 2 roky bolo po všetkom, ten „spontánny“ príbeh a jeho dôsledky poznáte napokon všetci. 

    Tým druhým výjavom je priam nostradamovská karikatúra na strane 3. časopisu „Transition“ vydávaného Svetovou bankou ako vtedy i dnes hlavného roztlieskávača globálnych neoliberálnych reforiem, z decembra 1997.  Skupina utrápených a vystresovaných obchodníkov z Londýnskej burzy sedí pred pasovým vybavením, a vpredu z nich stojaci s klasickými „hosentráglami“, kravatou a s Wall Street Journal v ruke hovorí k vypleštenému slovenskému úradníkovi s ceduľou „Slovakia Immigration“ nad hlavou: „We have come from the London Stock Exchange, seeking asylum and a better way of life“ („Prichádzame z Londýnskej burzy cenných papierov, hľadáme azyl a lepší život“). Geniálna paródia vtedajšieho obrazu Slovenska zavaleného nespočetnými demaršami Európskeho parlamentu, považovaného za čiernu dieru Európy a pravidelne zaraďovaného v rebríčkoch „ekonomickej slobody“, podnikateľského prostredia a všeobecných hospodárskych perspektív a potenciálu niekde medzi Mongolsko a Mozambik. „Štartovací doping“ pre všetky tie zahraničím financované správne reformné mimovládky, „demokratizačných a reformných“ politikov, … dodnes ideologická barlička pre nespočetnýkrát sa recyklujúcich straníckych tárajov, floskulistov a príživníkov všetkých politických farieb, ktorí by so svojimi reálnymi schopnosťami a výkonom boli do roku 1989 neskutočne vďační za akúkoľvek pečiatku o zamestnaní v občianskom preukaze. Karikatúra v časopise Svetovej banky, ktorú vtedy viedol Joseph Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, dnes – aké prekvapenie – jeden z najväčších kritikov neudržateľnej príjmovej a majetkovej nerovnosti a nezmyselných odštátňovacích (penzijných, zdravotníckych, školských, …) reforiem. No čo je najpodstatnejšie, táto v roku 1997 neuveriteľná karikatúra sa stala realitou a Slovensko je dnes reálne nie ekonomickým tigrom, či krízou vypĺznutým kocúrom, ale svojim ekonomickým potenciálom odovzdaným západnému kapitálu, svojimi zrobenými a chronicky nezaplatenými väčšinou ešte v socializme vzdelanými ľudskými a sociálnymi zdrojmi – stále ešte dýchajúcou dojnou kravou starej Európy a hašteriaceho sa globálneho kapitálu. vitkovic1

    Ako je to vôbec možné? V podstate je to veľmi jednoduché a osobná etická skúsenosť je tu samozrejme rozhodujúca. Bez okolkov, od toho pamätného zápisu do indexu už 18.12.1987 som mohol nespočetnekrát „nastúpiť do vlaku, pridať sa na správu stranu, zaujať reformný postoj, nevidieť a nepočuť, nerozmýšľať, podpísať, správne sa mediálne zapojiť, plédovať – jednoducho zahojiť sa a mať v paži“, ale … Vytrvalo odmietajúc opakované ponuky na vstup do perestrojkovo-oportunistickej KSS s prípravou kádrov na historickú privatizačnú hostinu v naivnom očakávaní naplnenia svojho poslania doštudovaním ton už vtedy v pivniciach Ekonomického ústavu SAV nahromadených „zakázaných“ odborných časopisov a kníh „západnej“ ekonómie, nastúpil som hneď v auguste 1991 ako jediný a posledný z oných transformačno-kádrových rezerv cestu napokon úplne osamoteného pozorovateľa, hodnotiteľa, kritika slovenskej reformnej, demokratickej a integračnej katastrofy. Vyprevádzajúc z akademickej sféry postupne do „praktickej“ politiky všetkých tých filkusov, vaškovičov, či schmögnerové, pozorujúc popritom novátorské think-tankové drístanice miklošov, sičákov-beblavých, jurzyczov, … či najnovšie filkov, etc., nemá žiadny zmysel ako vpratať posledných 25 rokov a terajší stav a vyhliadky tejto krajiny do niečoho iného ako do v podstate krátkej, no presnej mnou nikdy nezrealizovanej faustovskej príručky moci, ožobračenia väčšiny, ovládania más a stability a istôt oligarchie a jej politických seriálových hercov. Bez dlhého špekulovania asi takto: 

    Priprav sa dôsledne a s optimizmom neobmedzených možností vymývania mozgov, taktizovania a všestrannej pomoci demokratického západu, ktorý v núdzi, keď dôjdu argumenty a zdroje jednotlivých etáp, určite vždy „duševne“ i materiálne pomôže. Priprav prechod „od totality“ ku „slobode“ ako malé, krátke, no efektívne divadlo. Vyber a usmerni ochotné bezpečnostné zložky starého režimu a daj im rovnaký manuál ako „trpiacim“ disidentom. Predstav ľudu vytúženú slobodu ako slobodu výberu, veď už dlho trpí nedostatkom pestrej voľby značiek džínsov a kozmetiky v štátnych obchodoch, osobitne keď každý víkend nahráva najnovšie hudobné klipy z ORF na video v bratislavskej obývačke. Napokon, veď „varieta“ – rozmanitosť výberu je hlavný argument prínosov k blahobytu národného spotrebiteľa v liberalizovanom a integrovanom globálnom kapitalizme bez hraníc, už od Krugmana a jeho jednoduchých trojkrivkových modelov z konca 70-tych rokov, za ktoré dostal nobelovku, aby dnes vyplakával nad rastom globálnej nerovnosti, stratou práce, stále klesajúcimi reálnymi mzdami a neriešiteľnosťou krízy v každodenných dobre zaplatených stĺpčekoch v New York Times. 

    Nezabudni hneď zkraja správne výberovo skartovať zoznamy ŠtB, permanentne zosmiešňovať Cibulkové originálne a autentické súbory, domotať všetkých a zahmliť všetko. Veľmi rýchlo vyber pre 1. fázu – cenové deregulácie, odštátnenia a privatizácie, správne typy – podľa možností mladších, vytrvalo frázujúcich a nekomunistov – lebo takých hlúpych nechceli v starom režime do KSS ani pri 6. prihláške. Vybav ich všetkých servisom, pošli ich na otváracie návštevy všetkých tých MMF, Svetových bánk, OECD, NATO a európskych lobistických úradovní, nech hneď vidia krásy sveta a netušené možnosti pri dostatočnej dávke lojality. 

    Privatizáciu začni najprv kupónkou – čistý chaos objednávania za investičné body, na konci ktorého celkom určite vyhrajú investičné fondy. Prijmi k tomu deravú legislatívu, založ formálnu burzu, obchoduj na nej s veľkými balíkmi akcií medzi kamarátmi, umelo stlač ceny akcií pod obstarávací nominál, vyrob fondom účtovnú stratu nech neplatia žiadne dane, postupne vyvlastnia DIK-ov a majetok prevedú do daňových rajov. Ovládnuté fabriky postupne vytunelujú, čo cennejšie predajú zahraničným investorom, čo zlikvidované použijú o 15 rokov ako „hnedé priemyselné parky“ na pýtanie dotácií od štátu. Väčšine plebsu zostane len platiť faktúry za bezcenné akcie v Stredisku cenných papierov, ktoré budú napokon inkasované a vymáhané cez súkromnú spoločnosť. 

    Ten rozpad spoločného štátu, ktorý si najprv nechcel sa napokon môže celkom hodiť. Dvaja menší trpaslíci sa lepšie integračne vydierajú ako jeden väčší, napokon pozri čo roboty a nákladov sme mali s tou Juhosláviou. Pôvodní úprimní národovci budú tak či tak postupne ohúrení netušenou pažravosťou nespoľahlivej „domácej kapitálotvornej vrstvy“ priamych predajov, túto epizódku prežijeme, patrične ju nafúkneme a po 1998 zreprivatizujeme a dorazíme vo svoj prospech. Hľa, významná pomoc správnych reformných drístov je už na obzore! USAID, National Endowment for Democracy, Svetová banka, či filantrop Juraj sú už na ceste slabým „slovenským ostrovčekom pozitívnej reformnej deviácie“. Ani tie demarše nie sú podstatné – hlavná podmienka znovu dobehnutia tempa integrácie do NATO a EÚ je zrozumiteľná i tebe: predaj rúr, elektrických vedení, zaplatenie úverov bánk, zopár vybraných fajnových fabrík a nejaké tie bombardéry smerom na Belehrad a samozrejme – zrušiť všeobecnú armádu a vytvoriť poslušný žoldácky zbor. 

    vitkovic_1Netreba pripomínať, že pritom všetkom postupne rozkladáš tzv. reformovanú modernú ľavicu, vytrvale kydáš na boľševika, vyrábaš podľa potreby volebných počtov jednorazové občiansko-porozumovacie a liberálne stranícke škatule. Tak na prelome tisícročí už pomaly všetci reálne uveria, že do 1989 tu bola len púšť, že Slovensko, ktoré malo v roku 1930 60 % ľudí v poľnohospodárstve a 13 % ako domáce služobníctvo, nikdy nezvýšilo svoj národný dôchodok medzi rokmi 1948 – 1989 o 787 %. K tomu ti len padne na úžitok, že tí komunisti do roku 1989 boli štatisticky takí „hlúpi“ a poctiví, že vychádzajúc z tzv. konceptu materiálneho produktu zahŕňali do odpisov reprodukovaných výrobných fondov bežné ceny namiesto historických a takmer 44 % vytvoreného produktu použitého v rámci tzv. spoločenskej spotreby (bezplatné školstvo, zdravotníctvo, garantované dôchodky na úrovni 70 až 75 % predchádzajúcej mzdy, bytová výstavba, …) sme nevedeli ani kam po zmene režimu zarátať. Takto si stále mohol hovoriť, že v roku 1989 sme tu boli na 40 % úrovne Rakúska, i keď už po 1995, po liberalizácii cien a prechode na systém národných účtov – to zrazu bolo cez 80 %. S tým sa netráp, ľudia umierajú, zabúdajú, v supermarketoch je stále viac „variet“ výberu tovaru, čo na tom, že zrejme ani jedna potravina by dnes kvalitatívne neprešla ani cez tie ich poondiate hoci i tie už mäkšie ČSN – technické normy z 1985. 

    Začni operáciu oddlženia bánk, do „zlých“ úverov nahádž všetko čo ti napadne, veď plebs sa na to poskladá. To, čo zostane a má nejakú hodnotu preveď na konsolidačnú agentúru (takisto ako Fond národného majetku mimo akejkoľvek kontroly) a potom rozpredaj v balíkoch pohľadávok za desatiny percent reálnej hodnoty. Fabriky a priemyselné areály založené týmito úvermi potom starostlivo prevezmú v konkurze finančné skupiny, rozpredajú po kúskoch, či budú čakať na dotované priemyselné parky. Dokonči likvidáciu poľnohospodárskej prvovýroby a potravinárskeho priemyslu – zahraničné tabakové, cukrovarnícke, mliekarenské, pivovarnícke kartely a bitúnkovo-salámovo-sójoví giganti ti na to radi jednorázovo prispejú. 

    Zašturmuj v prístupových rokovaniach do EÚ, počkaj kým českí bratia preložia tie tisíce strán legislatívy, pohotovo preber, uzavri formálne každú kapitolu, podpíš každú hlúposť. Vstúp do OECD čím skôr, aj keď Slovinci to kvôli požiadavke zrušenia štátnych podnikov roky odmietajú. Naber zámerne úvery na SPP, Slovenské elektrárne, rozvodné závody a distribučky, aby sa lepšie simulovali riziká defaultu a podstatne znížila cena pred ich privatizáciou. Vymýšľaj transparentné postupy a procesy, široko o nich kecaj v médiách, používaj na to viac nových, mladých, „úspešných“, aby mládež videla svetlé vzory vlastných možností snaženia sa reformnej „lojality“. 

    Elegantne vytuneluj každú predvstupovú pomoc, všetky plánované a projektované európske štrukturálne a kohézne fondy. Pravda, treba veľké nové témy pre pospolitý ľud – tak rýchlo pozbieraj všetky ohurujúce najnovšie sprostosti bez ladu a skladu vo svete a sprav z nich katalóg novej fázy „reformného úsilia“. Potrebuješ predpolie – nejakého dostatočne otrlého a sociálneho blba poveríš direktívou dôchodkovej fondovej reformy – mladí budú aspoň 15 rokov čakať na záverečný konečne pozitívny výnosový špurt, starí v pôvodnom systéme dúfať aspoň vo voľačo a navyše rozbitie medzigeneračnej solidarity a empatie je skvelý predpoklad ďalšieho nerušeného reformného šantenia. Pokračuj zdravotníctvom – 15 rokov si ho nechal upadať, teraz ho vitkovic_4rozporcuješ v prospech vyberania renty báchorkami o konkurujúcich si súkromných zdravotných poisťovniach a v kvalite a starostlivosti súťažiacich nemocniciach. V školstve nevyrušuj už dobre rozbehnutý biznis s fakultami v každej dedine, vysokoškolskými doplatkovými kurzami víkendového porovnávania autoparku, stovkami nových súkromných a cirkevných základných a stredných škôl s rovnako natrčenou paprčou k štátnemu financovaniu a milými charitatívnymi tetami vyslúžilých i budúcich politikov v orgánoch zriaďovateľov. Chaos, bordel, individualizácia, všetko za peniaze, neporovnateľnosť – a paradoxne,  v tvojom prípade správneho „reformného ekonóma“ – krátkodobé výnosy pre pár indivíduí a dlhodobé náklady pre všetkých – toť ideálna pôda pre majstrovský kúsok – zavedenie tristnej rovnej dane. Odpočítateľné položky nastavíš tak, že najviac vyhovujú mladým a bezdetným, náklady prechodu vykryješ zvýšenou DPH a do konca života budú tvoji poskokovia mlieť o lepšom výnose, lebo si nevšimnú, že si ho šťastne dosiahol v explózii všeobecnej bubliny, kým to v 2008 neprasklo všade. Energetika predaná za babku, banky za ročný zisk – o 10 rokov budú utekať odvšadiaľ na východ od nás a v materských štátoch odpíšu miliardy, len my sa im na to poskladáme rekordnými poplatkami a hypotečnými úrokmi. Popritom všetkom, v ošiali vzniku státisícov živnostníkov kvôli prechodne zámerne nízkym odvodom a daniam, v „Edene“ úplného zrušenia majetkových a dedičských daní, naštartuješ tak ku koncu roku 2005 – už takmer záverečné dejstvo – prechod na euro. Tomu síce najprv nikto nerozumie, ale ako lepšie zhodnotiť bilióny korún rozkradnutého a v pohotovostnom cashi naakumulovaného majetku, ako zázračným posilňovaním centrálnej parity konverzného kurzu. Z cca 5 miliárd eur zisku len z tohto sa už tešia i oní neuveriteľní londýnski bankári z roku 1997, tešia sa domáci jachtári …  To, že popritom sa z tunelov Slovenského poprivatizačného fondu založená nízkonákladová Sky Europe položí v podvodnom konkurze, či že rádio Expres, či Fun rádio atď. vznikli a fungujú len vďaka rozkradnutým tzv. fondom rizikového kapitálu z Európskej únie, z ktorých necháš financovať i umelú konkurenciu Slovenskej pošty, … – to sú už len také odrobinky, bakšiše a zopár nových víl Slovákov na Floride, či v Toskánsku. 

    Začína sa trocha zmrákať – od Iraku už globálna bublina pýta stále väčšie a exotickejšie „finančné inovácie“, stále nižšie úroky centrálnych bánk, stále viditeľnejšiu dezindustrializáciu USA a západu celkovo. Ty máš už doma dávno vymaľované – zo 135 priemyselných podnikov, na ktorých stála táto ekonomika ešte v 1995 reálne fungujú a čoraz viac „vypliešťajú oči“ na pomoc zahraničným investorom už len 3. Narýchlo posúvaš desatinné čiarky v prepočtoch prínosov subvencií pre nich, organizuješ inkasá provízií za kšefty s pozemkami budúcich automobiliek, obratom ich investuješ do rozpredávaných kaštieľov so súčasne schvaľovanými dotáciami na ich obnovu, vyberáš si poľovné revíre, rekonštruuješ a staviaš penzióny z eurofondov, sceľuješ kvalitné pozemky černozeme za babku na budúce dotácie. 

    Stíhaš ešte predať Slovenské elektrárne aj s Gabčíkovom za cenu ročného zisku, poschvaľuješ dlhodobé nízke ceny energií a systémových poplatkov pre PPC a Slovalco, z ktorých sa vytešuje tvoja obľúbená finančná skupina, ale aj nórski dôchodcovia cez akcie ich štátnych penzijných fondov u ich zahraničného akcionára. Priam vzorová služba svetového kapitálu! Pomaly prichádzajú nutné zmeny, no žiadny dôvod na paniku – moderní „sociálni demokrati“ vo vláde „poslednej papačky“ dvoch menších koaličných partnerov z roku 2006 sú len o cca 1,5 mm menej „reformní“ ako doterajší roztlieskávači. Po úvodnom ako vždy impotentnom prešetrovacom bu-bu-bu nabehnú na lákavé pasienky eurofondov, licencií na obnoviteľné zdroje, výstavby diaľnic a ciest v tzv. súkromno-verejných partnerstvách, veľkorysé indexácie regulačných vzorcov pre zvyšovanie cien energií a napriek prichádzajúcej kríze a fiškálnym suchotám – len troška preskupia vzťahy a čísla účtov delenia sa s vyberačmi renty z povinných odvodov, poplatkov a exekúcií. Nič neurobia ani s kolotočom slovenskej úžery, kde po bankách a vyparení sa úspor v „neregulovateľných“ nebankovkách používame od 2001 päť rokov vzorec na výpočet RPMN, ktorého defektnosť je zjavná i 14-ročnému študentovi strednej školy z Vietnamu. Za pár rokov nám tento finančno-matematický zázrak vyrobí s prispením sulíkovských spamovacích databáz, mailov finančných poradcov a iných „dobrých anjelov“ našej slávnej transformácie nového pána prezidenta. Vždy si bol predvídavý! 

    Na prokuratúre sa nič nedeje, súdna spravodlivosť má kazajku – veď napokon samí tí správni si ju zablokovali novelou Ústavy o Súdnej rade z roku 2003. Kopy spisov spokojne odpočívajú na Generálnej prokuratúre, rovnako ako od nepamäti na Finančnej polícii. Tajná voľba generálneho prokurátora s fotením lístkov mobilmi sa demokraticky približuje foteniu krúžkovania a vynášaniu nepoužitých hlasovacích lístkov časťami obyčajného lojálneho „občianstva“ v hocijakých bežných voľbách. No ani to nestačí, zlepenec ôsmich a viac vyžutých žuvačiek, ktorému k tesnej väčšine musela vo voľbách 2010 pomôcť srandistická účelovo diverzná strana vitkovic_2„SDĽ“ so svojimi 2,41 %, sa po niekoľkých efektívnych stretnutiach šéfov oligarchie musí rozpadnúť – k čomu je teátro so schvaľovaním eurovalu výbornou formálnou zámienkou. Veď vieš, že kríza sa stále vlečie, zdrojov je čoraz menej, konkurencia stále tvrdšia a dohadovať sa s ôsmimi či trinástimi pajácmi a potom ešte dvíhať telefóny ich kadejakým treťotriednym poskokom požadujúcim doplatky k dohodnutým „kabelám“, je mimoriadne náročne, nespoľahlivé, a jednoducho otravné. Určite je lepšie jednať s jednou bandou, a zinscenovať jej slovútne víťazstvo aj s beletrizovaním roky sa kade-tade povaľujúceho spisíku Gorila, zachytávajúceho možno tak 5 % toho, čo sa tu už za 25 rokov stihlo navystrájať. 

    Transformácia dokončená, integračná fáza tiež, pokračujeme ďalej v čoraz náročnejšej dobe postrkovačov a istotárov budúcich vekov. Akékoľvek protesty plebsu, ktorý sa napriek grandióznym štatistickým úspechom posledného štvrťstoročia stále viac a viac zmestí do plus-mínus 100 – eurového rozpätia medzi sociálnymi dávkami, čoraz neistejšími živnostenskými príjmami a stagnujúcimi mediánovými mzdami, sú spoľahlivo predinscenované účasťou blogujúcich a verejný priestor zaberajúcich „protestujúcich“ bývalých siskárov, policajtov, či nezamestnaných IT-čkárov už nemajúcich nárok na štátne kšefty z minulosti. Krajinou sporadicky, podľa aktuálnej mediálnej potreby oligarchie, putujú skupinky bláznov odhodlávajúcich sa pol hodiny k teatrálnemu hádzaniu stoličiek z balkóna Národnej rady, nacvičujúcich vopred dohodnuté ázijské tieňové divadlá v rámci „zásahov“ špeciálnych jednotiek polície proti demonštrujúcim provokatérom, páliacich vlajky všetkého druhu a predkladajúcich insitné sociálno-ekonomické riešenia jedného „veľkého tresku“. Hmlovina v pyramíde medzi niekoľko stočlennou oligarchiou a čoraz viac do úzkeho pásma „závisti v chudobe“ vtesnaného pospolitého ľudu je a bude neustále vypĺňaná neobmedzenými varietami účelového pseudo-argumentačného a hejtovacieho žvástu medzi zástancami či odporcami najrôznejších (de)konšpiračných nezmyslov sprevádzaných potrimiskárskymi či korporatívnymi komerčnými záujmami. Systém, ktorý je v skutočnosti antisystémom akéhokoľvek rozumu, slobody a zodpovednosti, sám sebe vyrába mediálne dvojičky verejnosť zabávajúcich „protipólov“, rozmazáva v sociálne čoraz viac znivelizovanom a zlinearizovanom prostredí prirodzene rastúci politický a existenčný tlak do nespojitej šírky a izolovaných štruktúr. Za 25 rokov má na to všetky prakticky neobmedzené finančné a personálne možnosti, v kríze napokon cena cti a vlastného mena klesá ešte nižšie. 

    Takže kľudne môžeš pokračovať v poslednej fáze lokálnej „zvieracej farmy“ zdochínajúceho globálneho kapitalizmu – v smiešno-smutnom a čoraz tragickejšom „postrkovaní“ bezradných ľudí do nových a ďalších „úprav“ reforiem, ktorých blahodárne účinky sa pre rozhodujúcu väčšinu akosi nedostavili. Tento proces je napokon príjemný a prakticky vždy spojený s ďalšími inkasami provízií od vybavovačov „správnej regulácie“, meničov čiarok a percent v zákonoch, držiteľov istôt v celej vertikále rodinno-politických mafií s multifunkčnou pôsobnosťou od regionálnych až po centrálne štruktúry, vydierajúcich zahraničných korporácií, či integračných štruktúr pri našich „slávnych“ zapájaniach sa do štrukturálno-reformných či bezpečnostných iniciatív s vidinou pohodlných flekov pre zopár neustále metamorfozujúcich domácich správcov globálneho feudalizmu. 

    Ako vieš, možnosti sú prakticky nekonečné a reálna opozícia takmer neexistujúca. Kto by sa už len odvážil efektívne presadzovať do očí bijúce možnosti ako absolútnej väčšine obyvateľov tejto krajiny znížiť v krátkom čase náklady bežného života minimálne o šestinu a na druhej strane súčasne reštartovať jej hospodársky a sociálny potenciál efektívne o aspoň rovnako významný rozmer? Kto by už dokázal a vôbec chcel postaviť sa prakticky neobmedzenej presile zdrojov, ktorú miestna oligarchia a jej politický a „intelektuálni“ poskokovia nazhromaždili za posledné štvrťstoročie celkovo minimálne v objeme – a teraz kvôli lepšej „slovenskej“ predstavivosti: 8 600 000 000 000,- bývalých slovenských korún? 

    Pravdupovediac, neviem. Čo však rozhodne viem, že sa po 15. máji opäť prichystám na cestu Slovenskom až do konca tejto kampane. Do kufra nabalím trebárs najnovšie štúdie Dubého o súvislosti dlhodobo zaostávajúcej úrovne amerických minimálnych miezd a vývoja produktivity v globálnom kontexte za posledných 40 rokov (mimoriadne inšpirujúcej pre Slovensko), či Helpmanove posledné empirické analýzy systematického vzťahu globalizácie a mzdovej (príjmovej) nerovnosti bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie a zamestnanecký status, no takisto i materiály o práve plánovanom rozširovaní globálnych dohôd o voľnom vstupe do sektoru verejných služieb a sieťových odvetví (tzv. TiSA – koncept) ktorých dôsledky budú niekoľko násobne dramatickejšie ako všetky nateraz omieľané a stále tajné rokovania o investičnej a obchodnej dohode medzi USA a EÚ. Spoľahnem sa na to, že Jalal Suleiman zvládne naraz i logistiku stretnutí, GPS a šoférovanie – napokon ako predstaviteľ niekoľkonásobnej menšiny – pôvodom Sýrčan, menšinový kresťan v tejto krajine a dnes ešte menšinovejší komunista na Slovensku je odolný, autentický a presvedčený na maximum. Prejdeme slávnou R1-ou, ktorej 1 kilometer nám tu v rámci PPP-projektu postavili za 900 miliónov SKK namiesto možných 150 miliónov SKK pri možnej výstavbe z eurofondov.  Naberieme smer Banská Bystrica, kde po chaotickom fungovaní zbytkov transformovanej ľavice tzv. sociálnej demokracie bola v súčasnosti povolená experimentálna rezervácia lokálnych „znovunastoľovateľov poriadku“ ako predkalkulované chvíľkové vypustenie sociálnej pary. Od Zvolena prebehneme hospodársky kompletne zdevastovaným Gemerom a späť cez Spiš smerom na Košice a Zemplín. Tak ako naposledy, predpokladáme, že nás v Žehre, na tom povestnom kúsku cesty, nestretne kameň na prednom skle – zrejme je aj na našom aute vidno, že ako kampaňujúcich kandidátov KSS by nás tento náklad už definitívne zruinoval… 

    Cestou sa na nás budú vyškierať tie „relevantné“ ksichty kandidujúcich – u toho Flinstona z SDKÚ možno v očiach čítať otázku: „A to zase ma musia akože voliť? Nestačilo by, keby mi to len v Bruseli predĺžili?“ U „nových“ nečervenajúcich sa finančných expertov z bilboardov nikdy neviem či sa mám skôr rehotať na ich salónnych výkladoch krízy, alebo na bohumilej minulosti pri správe albánskych účtov v bývalej malej ľudovej banke, či pri dohadovaní si 1 % -ných úrokov na hypotéku ex-viceguvernérovi NBS v rámci špeciálneho „zamestnaneckého“ programu benefitov, kedysi v roku 2005. Traja mušketieri hľadajúci pred domácim zánikom posledný azyl v Európskom parlamente, bojujúci proti byrokracii a „EÚ – ZSSR“ – prisatí celý profesijný život na eurofondy, nám už nestoja ani za reč. Na smrť týmito eurovoľbami vystrašený politický „mainstream“ však nespolieha zďaleka len na to – celkom určite sa nedožijeme až do 24. mája žiadneho seriózneho prieskumu volebných preferencií, a pokiaľ taký už i existuje nebude zverejnený. Ďalej, spomedzi kandidujúcich 20-tich menších strán, takmer 3/4 sú v podstate len účelovými spolkami kreatúr s často kriminálnou minulosťou, ktoré – presne ako v mnohých predchádzajúcich najmä v parlamentných voľbách plnia „bojovú úlohu“ odoberania akýchkoľvek hlasov reálne opozičným stranám, ktoré majú šancu prekročiť kvórum 5 %. Smradia, hrajú hry podľa pokynov svojich tútorov a dúfajú, že ich po voľbách za dobre odvedenú sabotáž nepostihne, aspoň nie príliš rýchlo, osud napríklad nedávno politicky zrazu preangažovanej Nory Mojsejovej… 

    vitkovic_3

    “Raz musíme vyhrať tak či tak. Práve preto, lebo to robíme pre ľudí.”

    Toto však nie je podstatné. Podstatné je veriť v to, že neexistuje nikdy úplne šťastný život v krajine nešťastných ľudí a nespravodlivosti, v krajine, ktorá došla na koniec dezakumulácie výsledkov svojho predchádzajúceho 40-ročného obdobia práce a pokroku. Bez ohľadu na to, že poznám svoju viac než 25-ročnú „faustovskú zmluvu“ do najmenších detailov a presne viem predpokladať jej nové verzie aj v budúcnosti, nezaujíma ma. Leží stále nepodpísaná na stole a tam i zostane. 

    Lebo to, čo v konečnom dôsledku rozhoduje je vlastná etická skúsenosť. Nie je ľahko prenosná a nie je povinnosťou iných v ňu slepo uveriť. Avšak, rozhodujúce je napriek akémukoľvek výsledku presvedčenie, že táto krajina môže byť znova krajinou ľudí, ktorí majú tváre a sú hrdí na svoje mená. Krajinou ľudí bez strachu z vlastnej voľby, názoru – voľby bez frustrácie z jej vlastnej zbytočnosti. Krajinou ľudí, ktorých už systém nedokáže účelovo rozoštvávať naprieč generáciami, regiónmi, etnicitou, konfesiou či východiskovými sociálnymi, či ekonomickými pomermi. Krajinou ľudí omnoho rovnejších, no zároveň dostatočne zaslúžených príležitostí. Krajina ľudí práce a rozumu. 

    Lebo napokon, ako hovorí Julián Bosák ml., ktorý ma už takmer 5 rokov nezištne sprevádza so svojou kamerou, raz musíme vyhrať tak či tak. Práve preto, lebo to robíme pre ľudí. 

    Marián Vitkovič

Copyright © 2012 KROKY. All rights reserved. TOPlist